Divoký hodváb z Madagaskaru: látka, ktorá spája prírodu a tradíciu

Madagaskar patrí medzi posledné miesta na svete, kde sa hodváb dodnes vyrába tradičným, ručným spôsobom a v úzkom spojení s prírodou. Kým inde sa stal hodváb najmä priemyselným produktom, tu si zachoval svoju pôvodnú podobu aj význam. Najmä divoký hodváb, nazývaný landibe, nie je len cenným textilom, ale súčasťou miestnej kultúry, viery a každodenného života. Od jeho získavania až po spracovanie sa na Madagaskare zachovali postupy, ktoré sa nemenili celé stáročia, a hodváb tak sprevádza ľudí pri najdôležitejších životných udalostiach.

Divoký hodváb pochádza z endemickej priadky Borocera cajani, ktorá žije výhradne na Madagaskare a nikde inde na svete sa prirodzene nevyskytuje. Tento druh sa vyskytuje najmä v centrálnych vysočinách ostrova a je úzko viazaný na tapia lesy. Húsenice sa živia listami stromu tapia (Uapaca bojeri) a vytvárajú svoje kokóny priamo na jeho vetvách. Práve z týchto kokónov vzniká hodváb známy pod názvom landibe. Bez zachovania tapia lesov by výroba tohto tradičného hodvábu nebola možná, a preto má jeho spracovanie význam nielen kultúrny, ale aj ekologický, keďže podporuje ochranu miestnych lesov a celého ekosystému.

Zber kokónov prebieha ručne a sezónne. Kokóny sa často zbierajú až po tom, ako ich opustí motýľ, čo je rozdiel oproti priemyselnej výrobe morušového hodvábu. Vlákna divokého hodvábu sú prirodzene hrubšie, menej lesklé a majú krémový až hnedastý odtieň. Práve tieto vlastnosti mu dodávajú odolnosť a charakteristický vzhľad, ktorý sa nedá zameniť s jemným morušovým hodvábom.

Spracovanie hodvábu je pomalý a fyzicky náročný proces. Kokóny sa najskôr varia v horúcej vode, často s pridaním popola alebo prírodného lúhu, aby sa zmäkčili vlákna sericínu, ktoré kokón držia pohromade. Tento krok zároveň zneškodní zvyšky lariev a pripraví kokóny na ďalšie spracovanie. Následne sa kokóny sušia na slnku alebo na vzduchu, čím získajú potrebnú pevnosť. Vlákna sa potom ručne rozmotávajú alebo kefujú, pričom sa oddelia kratšie a hrubšie vlákna. Pradenie prebieha na jednoduchých kolovrátkoch a vyžaduje veľkú zručnosť, aby bola niť pevná a rovnomerná. Farbenie sa tradične vykonáva prírodnými farbivami z rastlín, kôry stromov či koreňov a hotové nite sa napokon tkajú na ručných krosnách. Výroba jednej látky tak môže trvať niekoľko týždňov.

Najznámejším výrobkom z divokého hodvábu landibe je lamba landy – tradičný malgašský odev v podobe obdĺžnikovej plachty, ktorá sa nosí ako šatka alebo plášť. Rozšírená je najmä v centrálnych horských oblastiach Madagaskaru, predovšetkým u etnika Betsileo v okolí mesta Ambalavao, kde je súčasťou bežného odievania aj pri významných spoločenských a rodinných udalostiach. Pri obrade famadihana, jednom z najvýznamnejších malgašských rituálov, sa používa aj iný typ hodvábnej plachty. Telesné pozostatky predkov sa počas tohto obradu, známeho ako „otáčanie kostí“, znovu obaľujú do červených hodvábnych látok nazývaných lamba mena, čím sa symbolicky obnovuje puto medzi živými a mŕtvymi a vyjadruje úcta k predkom.

Centrom spracovania divokého hodvábu je mestečko Ambalavao, kde dodnes fungujú rodinné dielne. Pre cestovateľa je to jedno z mála miest, kde možno vidieť celý proces výroby. Popri divokom hodvábe sa na Madagaskare spracúva aj hodváb z priadky morušovej, ten však slúži najmä na moderné odevy a nemá rovnaký kultúrny význam.

Divoký hodváb na Madagaskare sa vyrába tradične dodnes a ukazuje, že staré remeslo môže prežiť aj v modernom svete. My sa na výrobu tohto hodvábu chodíme pozerať na zájazde Madagaskar – veľký okruh, kedy sa vždy zastavíme v miestnej dielni a môžeme sledovať celý proces od kokónu až po hotovú látku.