Hačikó - skutočný príbeh najznámejšieho psa

Psy sú už po tisícročia neoddeliteľnou súčasťou ľudskej histórie. Sú dokonca jedno z mála druhov zvierat, ktoré majú vrodené pochopenie pre ľudské emócie. Verne stáli pri ľuďoch pri tých najhorších, ale aj najkrajších skutkoch, získavajúc tým označenie hrdinské, ale aj záporné. Toto je príbeh jedného z hrdinských psov, hoci ste ho takto pravdepodobne nepočuli.

Každý určite pozná príbeh najznámejšieho japonského psa z ulice Šibuja. Hačikó, známy ako verný pes zo stanice Šibuja. Psia vernosť, aj za hranicou zdravého rozumu nie je zrovna vzácna vec. Napriek tomu, sa Hačikov príbeh stal tak populárny, že o ňom vzniklo nespočet kníh, seriálov alebo filmov. Prečo je to ale tak a práve tento pes je ten výnimočný? To sa pokúsime ozrejmiť.

Hačikov život
Hačikó sa narodil 8. Marca 1923, pri meste Ódate, ktoré je súčasťou japonskej prefektúry Akita. O rok neskôr, si Hačika adoptoval nový majiteľ, profesor poľnohospodárstva na Tokijskej cisárskej univerzite, Hidesaburó Ueno. Zobral ho bývať do tokijskej štvrte Šibuja, odkiaľ chodil pravidelne do práce vlakom. Hačikó ho každé ráno chodil vyprevádzať na stanicu a podvečer ho čakal, aby s ním zase prišiel domov. To pokračovalo až do 21. mája 1925, kedy sa Ueno nevrátil. V práci totižto počas prednášky utrpel ťažké krvácanie do mozgu a túto udalosť neprežil. Hačikó ale chodil stále svojho pána čakať na stanicu v nádeji, že sa jedného dňa vráti. To pokračovalo až do 8. marca 1935, kedy sa aj jeho život skončil. Bolo to presne 9 rokov, 9 mesiacov a 15 dní.

Správanie obyvateľov
Hačikó patril k plemenu Akita, ktoré sa radí medzi veľké psie plemená, porovnateľné napríklad s nemeckým ovčiakom. Tokio bolo v tej dobe jedno z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich miest na planéte, blížiac sa populáciou k 4,5 milióna obyvateľov. Každým dňom bolo v meste menej miesta a kultúra domácich miláčikov, bola v nedohľade. A hoci mnohí prechádzajúci ľudia Hačiho poznali z jeho prechádzok so svojím pánom, pre ostatných bol v obrovskom veľkomeste príťažou a pre časť určite aj zdrojom strachu. Predsa len išlo o veľkého psa, potulujúceho sa okolo stanice. Mnohí ho odháňali, správali sa k nemu hrubo či do neho kopali. Pre tak veľkého psa v rozvíjajúcom sa meste miesta nebolo a bol považovaný skôr za škodnú, hlavne zamestnancami stanice. Všetko sa zmenilo potom, čo sa o Hačikovi začalo písať.

Hačikove preslávenie
Hačika s náhodou všimol jeden zo študentov profesora Uena, ktorý ho sledoval do domu Uenovho bývalého záhradníka, kde sa dozvedel jeho príbeh. Problematika Hačikovho plemena ho tak zaujala, že publikoval výskum o psoch plemena Akita v Japonsku. Jeho výskum zistil, že v celej krajine je už len 30 čistokrvných kusov tohto plemena, vrátane samotného Hačika. Často sa ho vracal navštíviť a počas rokov, vydal niekoľko článkov o Hačikovej mimoriadnej lojalite. V roku 1932, jeden z jeho článkov, publikovaný v novinách Asahi, Hačika preslávil.

Práve v tom čase, japonská imperiálna vláda hľadala spôsoby, ako posilniť národnú identitu obyvateľstva v čase vojny (Japonsko bolo v medzivojnovom období takmer stále v nejakom konflikte). Tento príbeh sa im neuveriteľne hodil, pretože predstavoval presne to, čo vláda potrebovala. Neochvejnú vernosť cisárovi a ochotu za neho zomierať. Hačikov príbeh bol teda pôvodne spopularizovaný, ako japonská imperiálna propaganda.

Hačikó sa stal národnou senzáciou. Jeho nehynúca lojalita k svojmu pánovi inšpirovala japonský ľud, v podobe symbolu, o ktorý by sa všetci mali snažiť. Učitelia a rodičia začali Hačika používať ako vzor, ktorý by mali deti nasledovať. Po celej krajine povedomie o plemene Akita stúpalo. Časom, sa Hačikova vernosť naozaj stala národným symbolom lojality, hlavne voči osobe cisára a cisárskej rodine.

Hačikova smrť
Hačikó zomrel vo veku 11 rokov. Jeho telo bolo nájdené na ulici Šibuja. V roku 2011, sa vedci konečne zhodli na príčine jeho smrti. Hačikó mal rakovinu vo finálnom štádiu a dirofilariózu, čo je parazitické ochorenie postihujúce najmä psov, mačky a voľne žijúce dravce. V jeho žalúdku sa našli aj špajle na jakitori (grilované kuracie na paličke), tie však žalúdok nepoškodili, a teda neboli príčinou smrti.

Jeho kožušina bola zachovaná a prevedená do vypchatej podoby. Aktuálne je súčasťou stálej expozície v Tokijskom národnom prírodovedeckom múzeu, vo štvrti Ueno.

Záchrana vlastného plemena
Dôsledok Hačikovho príbehu však nebol len inšpirácia pre vernosť počas vojnových časov. Hačikó sa nechcene stal aj psom, ktorý zachránil svoje plemeno. Japonsko sa totižto závratne urbanizovalo a v mestách nezostávalo miesto pre lovecké psy veľkého vzrastu. Ich doba ako slúžiacich zvierat, v tom čase skončila a na koncept domácich miláčikov, bolo ešte priskoro. Počet kusov plemena Akita tým pádom výrazne ubúdalo, až ich zostalo iba 30.
Nevyzeralo by dobre, ak by plemeno, národného symbolu vernosti vyhynulo. Propagande by to neurobilo dobrý obraz a japonská vláda to vedela. Preto založila rozmnožovací program, ktorý v konečnom dôsledku pomohol plemenu prežiť aj 2. svetovú vojnu, kedy by tak veľké plemeno bolo v dôsledku nedostatku potravín za bežných okolností neuživiteľné a pravdepodobne by často skončilo na jedálničku. Hačikó tak jednoznačne zachránil plemeno Akita a dnes ide o jedno z populárnych plemien po celom svete.

Vnímanie Hačikovho príbehu
Hoci jeho príbeh začal ako japonská imperiálna propaganda, vnímanie sa postupne menilo. Spolu s formujúcou sa kultúrou, sa formoval aj pohľad a podoba Hačikovho príbehu. Adaptoval sa, aby zapadol do kultúrneho kontextu modernej doby, kde sa domáci miláčikovia stávajú čoraz viac bežnými (podobná vec sa stala s klasickými rozprávkami).

Dnes už nejde o symbol vernosti k cisárovi počas vojny, ale skôr o základ príbehu, ktorý ho robí tak obľúbeným. Môžeme povedať, že ide o manifestáciu ľudskej túžby milovať našich domácich miláčikov a túžba, aby nás oni milovali naspäť. V zjednodušenej forme si môžeme príbeh vyložiť aj inak: Každý by chcel mať niekoho, kto na neho čaká ako Hačikó na svojho pána.

Spomienková ceremónia
Každý rok, 8. marca, je Hačikova vernosť pripomínaná slávnostnou spomienkovou ceremóniou na železničnej stanici Šibuja. Stovky milovníkov psov na ňu prichádzajú uctiť si jeho pamiatku a vernosť.

V roku 1994, sa japonskej kultúrnej rozhlasovej stanici podarilo obnoviť nahrávku Hačikovho brechotu, zo starej gramofónovej platne, ktorá bola rozbitá na niekoľko kusov. Kusy boli spojené vďaka laserovej technológii. Zorganizovali veľkú marketingovú kampaň a v sobotu, 29. mája 1994, 59 rokov po Hačikovej smrti, si milióny poslucháčov mohli po naladení rádiovej stanice vypočuť Hačikov brechot.

Kde nájdeme pamiatky na Hačika?

Šibuja
V apríli 1934 sa pri železničnej stanici Šibuja vztýčila Hačikova socha, od sochára Teru Anda. Vojna si však vyberá svoju daň, a tak sa bola kvôli vojnovým snahám počas druhej svetovej vojny roztavená. V roku 1948, syn pôvodného sochára Takeši Ando, vytvoril druhú sochu. Osadená bola v auguste rovnakého roku a dodnes slúži ako populárne miesto na stretnutia. Najbližší vchod do stanice vedľa sochy, sa volá Hačikó-guči, čo znamená Hačikov vchod/východ. Je to jeden zo šiestich vchodov do stanice.

Rodné miesto
Podobná socha, ako je na Šibuji, sa nachádza v Hačikovom rodnom meste Ódate, pred železničnou stanicou. Umiestnená v roku 1932 a v roku 2004, bola v meste vztýčená ešte jedna socha, pred múzeom psov Akita.

Cintorín Aoyama
Hačikov hrob môžeme nájsť na cintoríne Aojama, v Tokiu. Po smrti, boli Hačikove pozostatky spopolnené (okrem kožušiny) a popol bol pochovaný po boku jeho niekdajšieho milovaného pána, profesora Uena.

Tokijská Univerzita
9. marca 2015, poľnohospodárska fakulta Tokijskej univerzity, odhalila bronzovú sochu pri príležitosti 80. výročia Hačikovej smrti. Bola to alma mater profesora Uena a miesto, kde každý deň dochádzal do práce, počas svojho času s Hačikom. Autorom sochy je nagojský sochár Tsutomu Ueda a zobrazuje šťastného Hačika, ako vyskakuje na privítanie svojho pána, ktorý sa vrátil z práce. Ueno má oblečený oblek, s klobúkom a kabátom, pričom jeho kufrík je na zemi. Hačikó má na sebe postroj ako na jeho posledných fotografiách.

Woonsocket USA
Po uvedení amerického filmu Hači: Príbeh psa (2009), japonský konzulát, spolu s radou cestovného ruchu Blackstone Valley a mestom Woonsocket, odhalili idetickú sochu, ako je na Šibuji. Socha sa od roku 2012 nachádza na námestí Woonsocket Depot Square, pred stanicou, ktorá bola využitá vo filme.

Hačikov príbeh je dnes neoddeliteľnou súčasťou Japonska a v BUBO milujeme navštevovať štvrť Šibuja, kde sa z pomerne malej stanice a mestskej časti, dnes stala jedna z najrušnejších štvrtí Tokia, spolu s najfrekventovanejšou križovatkou na svete.