Ile Sainte Marie Súťaž o najexotickejší ostrov Indickeho oceánu

„Na sever Sainte Marie sa s tvojou motorkou nedostanes. Tu za hotelom cesty koncia, su to iba same kamene, potom piesok, nevyspytatelne prechody riek.... chod dole na juh, smerom do mesta“: hovori mi riaditel hotela, Francuz Philippe. A co je krajsie? „Vrchna cast ostrova je krajsia. Zapadna je krajsia nez vychodna –zacina to tu pri nasmom hoteli. Ziadni turisti, ziadny zasah civilizacie.. no a najkrajsi je Point des Cocotiers. To je vsak strasne daleko, uplne na severe ostrova. To je nemozne, dostat sa tam.“ Tak to je vyzva! Sadam na moj skuter s najsilnejsim motorom aky mali a vyrazam. Nas hotel je povazovany za najlepsi na ostrove, je stylovy, umelu hmotu tu nenajdete nikde, ani na na lehatkach pri bazene. Byvame v utulnych chatkach s drevenymi terasami, na ktorych mame stoly a lehatka (drevene) a vsetky chatky su vsetky orientovane na more. Chladnicka plna piva, moskytiera a funkcna klimatizacia su fajn. 4 chodove menu a uzasna kuchyna so stylovym stolovanim je vyhodou francuzskeho kolonializmu. Hotel je chick, ma flair a ambiente. V tychto miestach z Madagaskaru vychadza smerom k Ile St. Marie pieskovy polostrov a tak sa prieliv zuzuje zo 40 km na 7 km. Od juna do novembra nim plavaju stovky velryb. Ja som bol rano v pokojnych vodach za tym polostrovom na rybacke a vytiahol som jednu nadhernu dravu asi 4 kilovu rybu. Nas hotel sa nachadza v polovici ostrova, ale dalej na sever su uz iba 4 hotely, ak sa teda daju tie chatky bez kupelne tak nazvat. Nas hotel je medzinarodnej urovne s dizajnerskym bazenom a noblesou. „Preco nie su hotely aj na sever?“: pytam sa. „Ziadny turista sa nechte tak daleko trepat.“ Daleko? Ved uz teraz som v polovici a ta cesta sem nam z letiska, ktore je na juznom cipe ostrova, trvala pohodovou cestou autom 45 minut. Philippe zrejme trosku prehana. Prve dva kilometre asfaltu zmiznu na dobro a cesta skoci ihned do kamennej. Akokeby to urobili naschval a kamene tu naukladali „na kant“, ide mi vyrazit zuby, skuter skripe, stavia sa na zadne, drc, drc, drc, drc, hore a dole a este raz a este raz. Neskor, ked som zazil maly dazik a motorka sa na cervenej mazlavej hline stala neovladatelnou, som pochopil preco tie kamene. To je jedina moznost ako udrzat dopravny prostriedok na ceste. Zastavujem sa na peknej plazi La Crique, potom obchadzam jachticku v Sainte Thereze a drncam sa az na razcestie do Ankirihiri. Tu v strede domorodej dedinky s drevenymi domcekmi a pocernymi Malgasanmi kmena Betsimisaraka sa rozhodujem. Vydat sa rozumnou cestou na vychod, alebo skusit tu hlupost a ist na sever? Do obeda su este 2 hodiny, vodu so sebou mam a ta terenna jazda ma zacala bavit. Vyrazam. Ideme tropickym panenskym ostrovom, ktore som myslel ze uz neexistuju. Takyto pocit som mal naposledy na vychode ostrova Aitutaki v Polynezii. Kokosovnikove palmy sa naklanaju az k hladine oceanu, laguny su plytke a teple. Zastanem vzdy na ktorejkolvek plazi, je strasne teplo a tak zo seba zhodim veci a hodim sa do vody. Nikde nikto, ani turisti ani domorodci, a tak sa kupem nahy. Teda iba v prilbe na hlave. ☻. No je to fakt parada. More nema take nadherne farby ako Polynezia ci Zanzibar, stale tu vraj prsi..aj ked teda teraz si krajsie pocasie predstavit neviem. Ile Sainte Marie alebo Nosy Boraha (Abrahamov ostrov) ako ho volaju domaci je cestovatelskou specialitou. Takych uz vela nie je. Je preto taky, lebo ste o nom nikdy nepoculi. Nachadza sa blizsie k rovniku ako Mauritius, Dubaj ci plaze Barmy. Je v teplejsej oblasti nez Rio de Janeiro. Neda sa sem vsak doletiet priamo a nepredvidatelne lety z pevniny Madagaskaru (s Air Mad –„blaznivou“ aerolinkou ako ich tu vsetci volaju) ho robia nadalej nedostupnym beznemu turizmu. Sem moze zavitat iba niekto, kto hlada vynimocne veci, ktore z nasej planety nenavratne miznu. Jedno poriadne letisko, dostavat cestu a to je zaroven koniec takeho ostrova o ktorom pisem. Ostrova bez ciest, bez infrastruktury, ostrova z minulosti, kde sa nekradne, s roztrasenymi drevenymi domcekmi a domorodcami, ktori nevedia prelozit slovo „ponahlat sa“. Tropicky panensky raj z piratskych cias. Pirati neboli hlupi a urcite si pre seba vybrali to najlepsie. Nadherny zasivak, kde si budu moct svoje bohatstvo nalezite uzivat. No a pirati si v 16 -18 storoci vybrali prave Sainte Marie. Mangrovnikove zatoky, tropicky zazrak. Dali mu prednost pred ostatnymi ostrovmi Indickeho oceanu a Ile Sainte Marie zvitazil aj nad Reunionom, Seychelami ci Maledivami. A ja som teraz na svojskom „tatosovi“ tu. Mam vsak nasiroko otvorene oci, dlane ma bolia od toho, ako silno zvieram drkotajuce riaditka motorky a nezakryte casti tela mi cerveneju. Blizi sa kopec a tak rozbieham motorku co to da, DRC,DRC, DRC, uf tak toto bola silna kava, ale kopec som nakoniec vysiel. Predbieham dvoch Norov na motokrosovych motorkach a ty iba krutia hlavou. Nemozem zastat lebo by som sa uz nepohol. Prechody cez mosty su realizovane romantickymi drevenymi mostikmi pozostavajucimi z latiek. Problem je v tom, ze ze cim idem dalej na sever, tym su mosty dlhsie a zaroven viac latiek v mostoch chyba. Postupne vpalim na most, zadrzim dych, snazim sa nezatvarat oci a udrzat kolesa na latke. Citim sa ako cviceny medved v cirkuse. Zacina dalsia dedinka a domy rozlohy 5x2m (neprehanam) bez pouzitia tehly ci kamena. „Salam, salama“, zdravim a naspat dostavam „Bonjour maitre“. Na uliciach susia maniok, dve male dievcatka vo velkom maziari obrovskymi tlcikmi (zda sa mi, ze tazsimi nez su oni) oddeluju plevy z ryze –jedna,druha, jedna-druha na preskacku naplno trieskaju do maziara. Rybari susia siete a ostatni tam na rife do vydlabanych pirog chytaju svoj ulovok cerstvych langust. Zrazu vchadzam na letisko. Nadherna siroka a asi kilometer dlha travnata rovna plocha letiska. Uuu tak krasnu rovnu cestu som nemal po cely cas, turujem motorku naplno, pasuce sa zebu splasene odskakuju. Iba sa obzeram, aby mi na hlavu nepristalo lietadlo. Neskor sa dozvedam, ze letisko aj ked je vsade znacene ako funkcne, nie je v prevadzke. Za letiskom cesta uz konci uplne. Iba naznaceny pas v trave, ktorej ostre hrany mi svihaju do noh. Kolesa sa mi zacinaju pretacat, sem –tam zosadam a musim tlacit. Od hotela uz makam 4 hodiny (iba s malickymi prestavkami).To je rychlost 5km/h co som mohol ist aj peso. Poslednych 300 metrov peso aj idem a nechavam motorku zapadnutu v hlbokom piesku. A zrazu som tu na Pointe des Cocotiers, na magickom bode severu ostrova. Tu niekde stal slovensky slachtic a dobrodruh Moric Benovsky? Urcite Sainte Marie navstivil! Ak ano, tak cez zatoku Antongil videl smerom na miesto svojho posledneho odpocinku. Sirokanske kilometre, dlhe pieskove plaze plne paliem a ano, ani s jednym turistom. Slnko pali, priboj rozomiela piesok este na mensi a belsi, kokosove orechy sa na plazach miesaju s obrovskymi muslami, ryby vyskakuju z vln. Raj na zemi. No ale teraz ako spat?