Japonsko

Japonský jazyk - ako Japonci čítajú a kde sa hovorí japonsky

Japonský jazyk patrí medzi najdôležitejšie jazyky sveta na politickej a kultúrnej úrovni. Ako materinským jazykom ním hovorí 126 miliónov obyvateľov Japonska, kde je zároveň aj úradným jazykom. Okrem jeho domovskej krajiny, je to aj materinský jazyk menšiny žijúcej na Havajských ostrovoch (asi 200 000, čo predstavuje pätinu obyvateľstva), v Kalifornii a ostatných štátoch USA (cca 330 000) a používa sa aj medzi emigrantami ostatných štátoch kontinentálnej Ameriky (približne 900 000 v Brazílii, 147 000 v Peru, 70 000 v Kanade a ďalších). Vysokú znalosť japonského jazyka nájdeme aj medzi najstaršou generáciou krajín, ktoré boli počas 2. sv. vojny pod nadvládou imperiálneho Japonska. Ide o Kóreu (platí pre severnú aj južnú), Taiwan a roztrúsene aj po Mikronézii.

V Japonsku panuje japončina suverénne. Menšinový jazyk Ainuov z ostrova Hokkaidó je už v podstate zaniknutý (hoci existujú snahy o jeho obnovenie) a príslušníci kórejskej a čínskej menšiny ovládajú japončinu dokonale. Bohatá kultúra a popularizácia japončiny prostredníctvom médií sa zaslúžili o výrazný nárast záujmu o jej štúdium.

Odkiaľ pochádza japončina?

Pôvod japončiny a jej vzťah k iným jazykom, je dodnes otvorenou témou. V minulosti sa príbuznosť hľadala so sinotibetskou, austronézkou, indoeurópskou alebo papuánskou.

Najpravdepodobnejšie je však príbuzenstvo so susednými ázijskými jazykmi. Existuje na to viacero hypotéz. Jedna hovorí, že je japončina spríbuznená s kórejčinou. Zozbieraním dvojíc slov a zostavením pravidiel hláskových korešpondencíí medzi obidvoma susednými jazykmi, sa k tejto hypotéze vrátil S. A. Martin. Z glotochronologických výpočtov mu vyplynulo, že sa japončina odštiepila od kórejského jazyka zhruba pred 4 600 rokmi. Cez kórejčinu by sa týmto japončina pripájala na hypotetickú altajskú jazykovú rodinu.

Na druhej strane, iní jazykovedci upozorňujú na podobnosť s austronézkymi jazykmi, z pohľadu podobnosti slov, ako je napríklad japonské slovo sawa (močiar) a austronézske sawah (ryžové pole).

Iní jazykovedci zase poukazovali na prvky pripomínajúce drávidské jazyky. V japončine sa detekujú dva lexikálne prúdy, južný a severný. V gramatike nájdeme jednoznačnú prevahu severného prúdu, pôvodom altajského. Južný je má skôr povahu výpožičiek v lexikálnej rovine. Z dôvodu nevyjasnenosti problematiky jej pôvodu, sa japončina klasifikuje ako izolovaný jazyk.

Japonci patria medzi mongoloidné národy a vznikli spojením dvoch vetiev, kontinentálnej zo severnejších častí Ázie a ostrovnej, z juhovýchodnej Ázijskej oblasti. K ich formovaniu sa pričinil aj ainský substrát, predovšetkým zo severnej oblasti ostrova Honšú. V historickom období pribudli aj kórejské a čínske prvky. V období 4500 – 250 pred n. l. obývali Japonsko príslušníci takzvanej džómonskej kultúry, ktorí boli následne vytlačení alebo vyhubení nositeľmi tzv. jajoskej kultúry (do 3. stor. n. l.). Ich vzťah k japonskému etniku sa pokladá za priamy.

Prečo sa v japončine objavujú čínske znaky?

Existencia Japonska sa prvý raz v histórii spomína v čínskych prameňoch pod názvom “Wa”, v roku 57 n. l. Od tých čias sa krajina čoraz výraznejšie dostáva pod čínsky vplyv. Ten postupne zasiahol všetky oblasti národného života a vtisol mu nezmazateľnú pečať.

V Japonsku si našli pevnú pôdu čínske znaky (jap. kandži) a s nimi japončina prebrala aj čínske slová. Viac ako polovica slovnej zásoby modernej japončiny je tvorená lexémami čínskeho pôvodu.

Prvé dve zachované diela v japončine sa nazývajú Kodžiki a Nihonšoki napísané v rokoch 704 a 712 n. l. V tom istom storočí vznikla aj básnická zbierka Manjóšú (v roku 760). V kronike Kodžiki nájdeme ešte čisto čínske znaky, ktoré sú významnými ekvivalentami japonských výrazov, písaných v čínskej vetnej syntaxe. Zbierka básní Manjóšú ale už používa čínske znaky vo fonetickej hodnote.

Japončina používa na písanie 4 znakové sady, ak v modernom kontexte berieme do úvahy aj latinky. Čínske znaky sa v japončine nazývajú kandži (minulosti mana, t.j. ozajstné znaky). Znaky použité vo fonetickej rovine, dostali pomenovanie kana, t. j. provizórne, vypožičané znaky.

Kana existuje v dvoch variantoch: katakana (zapisujú sa ňou výpožičky z ostatných jazykov okrem čínštiny) a hiragana (píšu sa ňou gramatické prvky, častice a pod.). Plnovýznamové slová a morfémy sa zapisujú hlavne čínskymi znakmi. Jednému znaku môže podľa kontextu zodpovedať niekoľko slov. Znaky sa v japončine môžu čítať dvoma spôsobmi, “on” a “kun”. Čítanie “on” imituje čínske čítanie znaku pričom čítanie “kun” označuje japonský významový ekvivalent daného znaku, teda jeho preklad do japončiny.

Zjednodušenie písma

V obmedzenej miere si Japonci tvorili aj svoje vlastné znaky. Pokusy o prechod na latinku sa však v Japonsku nikdy neujali z viacerých dôvodov. Jeden z nich je absencia medzier v japončine a jej homonymická nezrozumiteľnosť pri zápise v latinke, okrem iného, hoci by to zapisovanie jazyka pomerne zjednodušilo, ale zahŕňalo by to jeho podstatné prispôsobenie, keďže sa japončina vyvíjala spolu s písmom.

Napriek neúspechu latinky sa japonské písmo na oficiálnej rovine muselo zjednodušovať. Reforma z roku 1946 uzákonila zoznam 1850 znakov, odporúčaných pre tlač a školstvo. Posledný zrevidovaný zoznam vyšiel v roku 2010, kde niektoré znaky pribudli a iné boli vyškrtnuté. Celkový počet znakov je teda 2 136. Súčasťou reforiem bolo aj zjednodušenie písma, ktoré sa previedlo inak, ako to bolo v Číne.

Čítanie v japončine

Samotný smer čítania japončiny je pomerne svojrázna záležitosť. Pokým čínština presedlala na čítanie európskeho štýlu, teda horizontálne z ľava do prava, z pôvodného vertikálneho čítania. Japončina si stále vo väčšine diel zachováva pôvodne čínsky štýl vertikálneho zápisu, pričom sa stĺpce čítajú od pravého do ľavého, z hora dole. Japončina ale prebrala aj západný spôsob zápisu a v prípade, že sa text nachádza v riadku, číta sa zľava doprava. Tento spôsob je najviac badateľný pri reklame, keďže sa v nej často používa angličtina v kombinácii s japončinou. Knihy v Japonsku majú väzbu na opačnej strane, ako sme zvyknutí a ich čítanie sa začína tam, kde je na západe obvykle koniec knihy.