Z transsibírskej magistrály do Mongolska

Z transsibírskej magistrály sme sa oddelili v hlavnom meste Burjatskej republiky Ulan Ude. Tento kedysi kočovný národ, dnes žije usadlo na južnej strane Bajkalu, ma svoju semiautonomnu republiku, parlament, jazyk aj prezidenta. Na obed sme dorazili do hraničného mestečka Nauski. Nuž Nausky naozaj pôsobia ako koniec sveta a tento krát sa nám nepodarilo ani zazrieť ruskú armádu v pohybe. Zato už tradičné zlezniciari obháňali kravy po koľajniciach. Na kopcoch nad Nauskami sme však natrhali kopec materinej dúšky, ktorú Rusi volajú bogomaterskaja tráva a par z nás sa aj okúpalo a okúsilo silu a príjemný chlad rieky Selenga. Prešli sme cez hranicu a večer sme už pili prvé Mongolské mlieko. Toto je totiž krajina mlieka a masa. Prezreli sme Ulaanabatar, Mongolsky šéfkuchári nám šabľami upiekli jahnacinku, zapili sme to pivom Dzingis, na námestí pred parlamentom sme si ale dali už tradičné v českej krčmičke čapovaný Budvar a dnes sme sa vrátili z nardoneho parku Terelj. Peso, na chrbte koňa alebo aj po rukách sme pochodili, zajazdili a poškriabali sa po skalách, stepiach, lesoch a chrámoch tohto nádherného kusku mongolskej prírody. Navštívili sme nomádov ochutnali syr, smotanu, zahrali si z detičkami futbal a ponahanli sa vecre okolo júrt s priateľskými mongolskými dunčami (psíkmi :-). Pred chvíľkou som si ešte dával výborný mäsový vyvar a plemene, ktoré sa tu volajú buuz a už zajtra ráno vyrážame do Činy. Na hraniciach vymeníme podvozky a pozajtra na obed sme v Pekingu. Z Ulanbaataru...