Japonské nárečia a ich rozdelenie

Dejiny japončiny sú pomerne zložité, avšak v rámci časovej línie sa v nich vyskytujú prúdy tzv. literárnej japončiny (bungo) a živej japončiny (hovorovej). Literárna japončina sa sformovala v bývalom hlavnom meste Kjóto v 9. -10. storočí a až od 16. storočia do nej začali prenikať hovorové prvky. Revolúcia Meidži, ktorá sa dovŕšila vydaním novej ústavy roku 1869 bola míľnikom nielen pre krajinu, ktorá sa v dôsledku toho otvorila svetu, ale aj pre jazyk. Vzniklo množstvo nových termínov a mení sa pomer medzi literárnym jazykom a živou japončinou.

Od začiatku obdobia Meidži sa hlavným mestom Japonska stáva Tokio (dovtedajšie Edo) a význam bungo postupne upadá, pričom ho nahrádza moderný spisovný jazyk, sformovaný na tokijskom základe. Koexistencia bungo a kjócugo (všeobecný jazyk) trvala až do roku 1945, kedy sa bungo oficiálne prestalo používať. Postupne začala oficiálna japončina vytláčať aj jednotlivé územné nárečia.

Hlavné rozdelenie nárečí

Japonské nárečia bohato delia krajinu. Hlavnú deliacu čiaru nájdeme medzi ostrovmi Rjúkjú (Okinawa) na juhu a zvyškom Japonska. Rjúkjúsky jazyk pozostáva zo skupiny rozličných nárečí bývalého Rjúkjúskeho kráľovstva, ktoré bolo pod čínskou nadvládou od konca 14. storočia. Pod japonskou nadvládou bolo súostrovie v rokoch 1879–1945, následne v americkej okupačnej správe a od roku 1972 opäť súčasť Japonska.

Japonská vláda podporovala používanie spisovnej japončiny už od éry Meidži (1868), čo sa výrazne odrazilo na používaní jazyka Okinawskej prefektúry a nárečiach celého zvyšku Japonska. Podľa sčítania z roku 2002 z celkového počtu 1,3 milióna Okinavčanov, iba necelých 300 000 ľudí nad 50 rokov ovládalo nejaký variant rjúkjúštiny, s rozličným stupňom znalosti. Deti sa sa v škole už rjúkjúsky jazyk neučia a ak sa nepodniknú revitalizačné opatrenia, tak jazyk v priebehu päťdesiatich rokov zanikne.

Niektorí jazykovedci prirovnávajú vzťah japončiny a rjúkjúštiny ku vzťahu medzi románskymi jazykmi (taliančina, španielčina atď.). Na rozdiel od nich, sú však rjúkjúske nárečia medzi sebou často navzájom nezrozumiteľné a už vôbec nie sú zrozumiteľné s nárečiami na hlavných japonských ostrovoch.

Súostrovie Rjúkjú sa nárečovo delí na tri veľké skupiny: amamijsko-okinawskú, mijacko-jaejamskú a junogunijskú. Ako lingua franca slúžil Rjúkjúčanom dialekt mesta Šuri, bývalého hlavného mesta Rjúkjúskeho kráľovstva, pričom sa pokladal za spisovný jazyk. Podľa japonských lingvistov sú však rjúkjúske nárečia iba jednou nárečovou vetvou spoločného kmeňa japonského jazyka. Táto interpretácia, ale môže byť vysvetelená aj snahou asimilácie Rjúkjúčanov pod spoločný japonský štát.

Východné a západné nárečia

Druhá deliaca čiara člení samotné Japonsko na na západnú a východnú jazykovú skupinu. Dialekty prefektúr Tojama, Gif, a Aiči patria do západnej časti, pokým nárečia Niigaty, Nagana a Šizuoky sa už radia do východných nárečí. Táto hranica sa okrem jazykovej považuje aj za kultúrnu hranicu. Historickým i politickým jadrom Japonska bola dlhodobo oblasť Nary, Kjóta a Ósaky, ťažisko sa však v dôsledku historických okolností presunulo na východ, do oblasti dnešného Tokia (v druhej polovici 19. storočia). Tokijské nárečia v tomto prípade zaujíma osobitné postavenie v rámci skupiny východných dialektov, pretože prevzalo viaceré západné prvky, ktorými sa odlišuje od ostatných členov tejto skupiny.

V rámci východnej skupiny nájdeme najodlišnejšie nárečia v rámci severovýchodnej časti ostrova Honšú. Osobitné miesto medzi nárečiami zaujíma ostrov Hačidžódžima v blízkosti Tokia. Miestne nárečia si totižto zachovali množstvo archaických čŕt.

Dialekty ostrova Kjúšú stoja bokom od západnej skupiny nárečí, z dôvodu ich historického vzťahu s Kóreu, Čínou a západnými krajinami, nadobudnutého prostredníctvom obchodu. Nárečia si tak zachovali svojskú výslovnosť, gramatickú štruktúru a archaické slová. Osobitné postavenie zaujíma aj ostrov Hokkaidó, z dôvodu osídlenia prisťahovalcami z rôznych častí Japonska.