Lovci turistov

Nové Írsko je administratívnou súčastou Papui Novej Guinei v Melanézii. Leží v Bismarckovom mori v Tichom oceáne. Takéto destinácie ako Nové Írsko nie sú pre každého. Kohúty tu kikiríkajú od 6.00. Prúd pravidelne vypadáva. Wifi pravidelne nefunguje. Ste tu jediný turista, veľmi zvláštny človek a nikto nevie čo vlastne chcete. “Ponúkame kultúrny výlet, potom výlet po dedinách so spoznaním života domorodcov a posledný je výlet, ktorý voláme diaľničná tour” hovorí mi s vážnou tvárou náš sprievodca. Ok a ktorý výlet sme dnes za 3 hodiny urobili my? “Vy ste urobili všetky 3 výlety naraz.” Takto to tu je. Ešte z Port Moresby sme poslali náčelníkovi peniaze na sviňu a tú nám dnes budú piecť. Domorodým spôsobom v mumu. Negatívom je to, že tu musíte všetko riešiť takto vopred. U nás chcete sviňu a zajtra Vám ju už niekto opeká. Tu trvá rovnaká záležitosť vyše týždňa. Všetci sú neuveriteľne pomalí. No keby neboli, nevyzerá to takto. V reštaurácii nám všetkým ugrilovali homáre, každý dostal dva chvosty, čerstvé, skvelé, cena 20 Euro za porciu. No na trhu stojí veľký homár 4.5 eura a ten zvyšok je za luxusné prostredie, za prípravu. Ja objednávam cez Denisa 35 homárov za 125 euro. Nevypýtal si to konkrétne na homáre, ale na baterku, na zaplatenie 4 chlapov, čo po to pôjdu v noci na útes, za prenájom loďky a pod. Keď sa nebude dariť donesú mi za tie peniaze iba 20 homárov ak to pôjde dobre ako sa očakáva tak to bude vyše 50 kúskov. Skoro určite to bude viac než 50 vyrozumiem. Nehovorím o tom nikomu v skupine, je to prekvapenie. Máme totižto objednanú sviňu v domorodom mumu. Takto sa varí všade v Pacifiku, sviňu prikryjete starými, červenými rozžeravenými kameňmi, nahádžete na to banánové listy a necháte dusiť 3 hodiny. Niekedy sa sviňa obalí ešte iným druhom listov, videl som viac možností, niekedy sa dusí priamo s kau kau, ktoré sa potierajú kokosovým mliekom. Takto isto sa robí v separátnom mumu, na inom mieste, zelenina, taro či spomínané bataty, ktoré tu volajú kau kau. No ja čo som mal takéto svine tak boli buď malé, alebo dosť zlé, nedopečené, respektíve oboje. Nechcem, aby partia našich dobrodruhov, ktorej po 2 týždňoch medzi ľudožrútmi vyhladlo, ostala hladná. Preto tie homáre ako zákusok…. No keď prídem na miesto do dedinky Kaseloc 20 minút jazdy na juhovýchod od Kaviengu, Denis mi hovorí, že “drobnosť Lubo, ale nič sme nechytili” To ako je možné ohradzujem sa žiadam peniaze späť. No Denis hovorí, že to už nejde, lebo baterky sú kúpené a lovci boli zaplatení. Iba nemali šťastie “ a Lubo však teraz nie je spln..” Dosť ma to rozčertí, čo ja mám so splnom, veď aj predvčerom kedy sme sa dohodli a kedy som zaplatil sme vedeli, že nie je spln. No Denis s pokojom vysvetľuje, že lobstre sa chytajú za splnu. Toto je celkom dobrá charakteristika Nového Írska. Môžete dostať homára za 2.5 eura ale aj nič. Na jednej strane veľké prekvapenia, na druhej strane extrémne draho. Neklimatizovaná chatka bez tečúcej vody, bez raňajok na ostrovčeku Limalom, ktorý patrí pánovi Foxovi stojí na noc 150 euro + dopravu na ostrov, čo sa vie vyšplhať pokojne na 180 euro jedna cesta. Pre mňa ako sprievodcu je to niekedy na porazenie. Čokoľvek vybavujem má ešte ďalšiu cenu a ešte ďalšiu. Zažil som čosi podobné keď sme išli na Nan Madol v Mikronézii. Cez koho pozemok sme prechádzali ten vyberal. Samotná pamiatka už bola zadarmo. Teraz to isté pri výstupe na vulkán Tavurvur v Novej Británii. Vstup 5 kina, po sto metroch ďalších 5 kina a potom po 20 minútach túry, teda keď ste už rozhodnutý, že idete za tretie vstupné zvýši na 10 kina, všetko na osobu. Teraz sme boli na najkrajšom ostrovčeku sveta na Ral. A neplatili sme žiaden vstup. No teraz po tom ako odchádzame z Limalomu zrazu chcú od každého 5 kina. “Lubo, ty si už zažil ostrov kde sa neplatí vstup?” argumentuje logicky Willy. Na to ťažko odpovedať však. “No Willy pravdupovediac, všetky ostrovy kde som bol, ohromná väčšina bola vždy zadarmo. Veď aj dnes sme boli na dvoch a neplatili sme” No pakáreň s dohovorom je tu už od začiatku. “Urobím pre Vás čo chcete. Na ktorý ostrov chceš ísť?” Oni nezvolia trasu, nevedia čo chcete, nikdy nefotili, nechápu, že sklonená kokosová palma na malilinkom ostrovčeku obkrúžená tyrkysovou vodou je to čo chcete. Pre nich je ten ostrovček problémom, lebo môžu loďou (väčšina má tzv. banana boat) štrajchnúť o koraly. No ja viem čo chcem, chcem Ral. Ten vyzerá tak ako som ho práve opísal. Najkrajší ostrovček na svete. OK, vieme kam chceme ísť, poďme na ďalší postup. Najprv zaplatím naftu 250 kina. On zobere kanistru a odíde. Vráti sa vcelku načas, nasadneme do auta a ďalšou cenou je prenájom lode, čo má byť 300 kina, no keď loď zbadáme, tak to zrazu zvýši na 330 kina. A požiada ma, aby sme zaplatili navyše “potápača” ktorý ide s nami na prove – “to budú iba drobné. Give him something.” Máme troch domorodcov, ktorí sa o nás starajú, no celá ich starosť je to, že mi strpčujú neustále život. Ral vzdialený 30 minút, je vskutku rajom na zemi, malilinký ostrovček 40 x 50m s dvoma kakaovníkovými palmami, obrovitánskym pandamusom a okolo s koralovým rífom. Nič krajšie nie je. Tyrkysová, modrá, zelená, najpriesvitnejšie more aké som kedy zažil. No po hodine mi Willy hovorí kedy už pôjdeme? “Veď sme sa dohodli že 4 hodiny a keď chceme dlhšie tak pokojne, hovoril si.” No to už neplatí, loď má poobede prácu hovorí. Treba zaplatiť viac, Ok súhlasím, nemám inú možnosť. Potom sa zastavíme na ostrove Limalom, ktorým sa tento príbeh začal. Ostrov patrí starému bláznivému Britovi, pánovi Foxovi. Je v nemocnici v Manile, čo som nevedel a teraz tu má iba zopár zriadencov čo sa mu o ostrov starajú. Všetko je OK, no Willy za mnou príde, že máme zaplatiť vstup na ostrov 5 kina každý, s odôvodnením ktoré opäť o tom kde sme značne veľa hovorí: “Ľubo to kde si videl, aby si prišiel na ostrov a nezaplatil?” “Willy, áno videl a veď dnes sme na ostrove Nusa a ani na Rale neplatili nič” spomínam dva predchádzajúce ostrovy, kde sme dnes stáli. Ral patrí nášmu skipperovi hovorí mi a dievča z Limalomu prikyvuje. Pohádame sa. Willy má tak 130kg, je pol jednej a podľa mňa je už hladný a teda agresívny a ja mám obdobný problém. Kričíme na seba z jednej strany lode na druhú. Ja argumentujem, že mi nič vopred nepovedal. On späť, že nevedel. No jemu je absolútne jasné, že mám zaplatiť. A mne je absolútne jasné, že nie. Takéto spory sa tu na Papui riešia zasadnutím rady starších a ak sa spor neurovná nastáva vojna. No po pristáti sa všetko vyrieši pokojne a ešte nám ostane dvacka k dobru, za tú Soňa kúpi pre celú partiu filipínsky tmavý rum a ten pomáha na nervy. Tie drbnuté kohúty kikiríkajú ešte o 14.20. Na Slovensku je teraz 6.20, ale to asi kohút nevie, či?