Kanibali a ľudia z kmeňa Huli

Každý jeden Vám podá ruku a chce sa odfotiť. Úsmev, malá územčistá postava, dominantný rozpleštený nos a chodidlá ako hobiti tak by som ich v základe charakterizoval. Každý sa chce fotiť a nenarážate tu na „choroby“ turistického ruchu ako v Etiópii či Maroku, kde čo fotka to dolár. Tu minimálne zatiaľ ľudia interakciu s vami priam vyžadujú. PNG bola pre moderný svet dlho veľkou neznámou, len pomaly sme spoznávali jej tajomné vnútrozemie. Ostrovy sa označovali ako kanibalské, avšak toto trochu pokuľháva. V povodí rieky Sepik, žili lovcovia lebiek t.j. brali lebky svojho nepriateľa a vystavovali ich pred svojimi príbytkami podobne ako inde, trebárs v indickom Nagalande. To z nás kanibalov nerobí. V inom kmeni pre zmenu manželky po smrti svojich manželov pojedali resp. popíjali ich mozog pri pohrebnom rituáli. Potom sa začali smiať, triasť a do 3-6 mesiacov zomreli. Obviňovali potom iné kmene z čarodejníctva až pokiaľ sa nenašiel doktor Gajdúšek z USA, ktorého otec však pochádza zo Smrdákov, od nás. Ten identifikoval vírus aj chorobu „kuru“ a dostal nobelovku. Pojedať mozog manželov sa teda nemá. Ani toto však nie je kanibalizmus. Snáď iba dve oblasti si tento prívlastok zaslúžia a to ostrov Manus a časť Novej Británie. Tu sa pojedali ľudia ako lahôdky. Potraviny boli uzatvorené v klietkach a mohli ste si vybrať najčerstvejší kus. Tieto praktiky sa skončili začiatkom 20.storočia. Celkovo by som PNG nazval skôr krajinu farebných kmeňov, fantastických zvykov, 10000 ročnou históriou poľnohospodárstva a nehľadal tu senzácie o kanibaloch. Tie najfarebnejšie kmene však žijú vo vysočine. Až v roku 1935 sa vôbec prvý krát stretli zoči voči bielym imigrantom kmene zo širokého údolia v dedinke Tari. Ten kmeň sa volá Huli. Legendárny bojovníci, ktorých najväčšou pýchou sú ich vlasy. Špeciálne školy pre mužov, kde musíte dodržiavať striktné pravidlá oi. nestretávať sa so ženami, nesedieť pod istými stromami atď zabezpečia, že Vám narastú nádherné vlasy, tie sa potom rituálne ostrihajú a vyrábajú sa z nich elaborátne parochne. Aby sme si nemysleli, že sú to nejaké trasorítky čo sa starajú len o účes, tak vás zo snívania preberie vždy pripravená mačeta. Huliovia sú klanom, ktorý ešte aj dodnes praktizuje klanové boje a spory sa riešia jednoducho silou. je prirodzené, že kto vyhrá boj má pravdu. Konflikt sa nenaťahuje, nehnisá, ale rieši hneď. Klanové vojny sa už tisícky rokov točia okolo troch vecí: ženy, pôda a prasce. Perpetum mobile aj v modernom svete, kde prasce nahradila ropa či diamanty či iphone. Ten zvyšok ostáva. Už na prvý pohľad Vás zaujme, že každá dedina má pred domom vykopané doslova zákopy, niektoré hlboké až 5 metrov. Jednoducho milujú ohraničovať všetko čo sa dá. Zákopy slúžia na ochranu, pre prasce alebo na zálety. Sú všade a povedal by som, že sú dominantnou črtou každej dediny. Huliovia tvoria patriarchálnu spoločnosť. Mužský a ženský svet je to pomerne striktne oddelený a niekedy by človek povedal, že muži sa žien až zúfalo boja. Ak žena menštruuje tak je absolútne nečistá a môže vás oslabiť, žena je vždy z iného klanu ( žiadne degenerácie ako na Islande, tu nepotrebujú ani genetikov na to, aby zistili, že v rodine sa to nehodí) a tým pádom je verná dvom stranám, žena tam a žena tam. Ženy sú nositeľkami života avšak iba muži dokážu stvoriť chlapov. Aj preto od istého veku muž vychováva chlapcov dá sa povedať sám. O živote huliov sa dá napísať hrubá kniha, faktom je, že v dnešnom svete je len veľmi málo kultúr kde sú myšlienky o sexe a sexualite tak rozpracované ako u Huliov. Zoberte si už len toto. Koncept manželstva v tejto kultúre je unikátny.