TOLAI neznámy kmeň Pacifiku

V auguste roku 2007 sa potomkovia kmeňa Tolai verejne ospravedlnili honorárnemu konzulovi Fidži. V roku 1878 ich predkovia zjedli všetkých misionárov, ktorí sem z Fidži prišli. Guvernér Paluias Matane povedal (mikrofón nemal ale hlasno kričal, aby ho všetci počuli) že oceňuje prácu misionárov a to že rozšírili kresťanstvo po celom ostrove: “teraz sú z nás tí najúprimnejší kresťania. Vďaka bohu, Ježíšu, aleluja” Prezeráme malé ostrovčeky kde Tolaiovia žijú a ja hľadám pozostatky ľudožrútstva, pozostatky starých tradícií, ktoré ostali napriek diktátu kríža zachované. Koniec koncov to je to, čo odlišuje týchto ľudí a robí ich výnimočnými. Nič nenachádzam. David Kamanagua (priezvisko v preklade znamená “ruka plná ďumbiera”) z kmeňa Pomio si mi dovolí požalovať na svojich susedov, “no áno Tolai kedysi jedli ľudí, to áno. Náš kmeň nikdy. Hodili človeka do mumu, nahádzali na neho horúce kamene a potom ho zjedli. Hodili ich tam aj s topánkami, nevedeli, že to nie je súčasť tela. Keď boli topánky tvrdé, tak ich hodili do ohňa na dlhšie…” Tolaiovia sú dnes veľmi milí. Snažia sa získať lásku cudzinca. No keď sa im to nepodarí, tak sa zmenia v zabijakov. Toto im kážu ich staré zvyky. Mioko je hyperexotický ostrov. Z druhého najväčšieho ostrova sveta z Novej Guinei, ktorá je už sama o sebe strašne ďaleko a leteli sme sem skoro 3 dni odlietame (2 lety) na ďalší ostrov Nová Británia. Tu sme si zobrali motorovú loď a odplávali na ostrov Duke of York a potom na gumáku vysadáme na jeho satelitnom ostrovčeku Mioko. Už ďalej byť nemôžeme. Vítajú nás polynézskym štýlom, na krk dostávame čerstvé kvety z buganvilii, ktoré nádherne voňajú, úsmevy a všetko je doprevádzané tiahlymi spevmi v Pidžin Ingliš –ktorej základom je “píš ako počuješ” a všetko je smiešne lahké. Pri tom tancujú tak vláčne a spievajú fistulous ako v Polynézii (viď kultúra Lapita). Potom je tu pred domom náčelníka veľké predstavenie žien. Tolaiovia žijú v matriarchálnej spoločnosti a tých je už veľmi málo. Potom vystúpenie pokračuje, popíjame kokosové orechy, jeme sladučké čerstvé banány a papaya - príde štramák s gitarou. Vie tri akordy a aj ja počujem, že spieva strašlivo falošne, no do svojich gospelov dáva srdce, dáva do toho celého seba a celá dedina spieva s ním. Kresťanstvo v podobe spevu a tanca, to je cesta ako sem toto náboženstvo dostať. Končíme malými žiakmi školy, ktorí spievajú o kníšucich sa palmách, vysokých horách a koralovom mori a na to že sú hrdí na Papuu a potom ochotníckou scénkou z lovu. Juro ktorý prešiel všetky ostrovy Karibiku a väčšinu Oceánie asi okrem Tuvalu, kam letí o týždeň, hovorí: “takto ďaleko som ešte nebol, no zábava je tu lepšia než v Las Vegas” Privítanie bolo naozaj veľmi fajn a my sa potom štrádame po pieskových cestičkách bez jediného auta či motorky. Dievčatá hrajú futbal –tak toto je jasný znak matriarchátu napadne ma. Jane Tobing mi hovorí že pol pozemkov pôjde jej a polka mladšej sestre. Bratia nedostanú od matky nič a nasledujú svoje ženy. Otec je policajt a zarába. Mama pracuje s počítačmi. O rovnocennosti pohlaví hovorí s absolútnou samozrejmosťou. Ani ju nenapadne, že je to spôsobené tým, že matka drží otca totálne v hrsti. Tolaiovia si vybojovali svoje pozemky tak, že porazili kmeň Baining. Bainingovia tu žili vyše 30 000 rokov, Tolaiovia prišli nedávno (zrejme pred 1000 rokmi z Nového Írska) a podľa ich správania sú to ľudia kultúry Lapita. Bainingovia sú Melanézania a žijú teraz v horách a Tolai pri mori. Bainingovia tvrdo pracujú, ich ženy sú malé, silné, zavalité. Tolaiky sú omnoho vyššie s “mikrofónom” na hlave. Deti Tolaiov majú často vlasy – mikrofón – totálne biely, je tu veľmi veľa blondiakov. Ženy Bainingov jedia hady, to by Tolaika nikdy neurobila. Ženy Bainingov žijú v patriarcháte a omnoho viac pracujú než Tolaiky, vedia chodiť mnoho desiatok kilometrov denne, majú z toho veľké nohy. “Tolaiky sú dobré v športoch,” hovorí Jane opäť ako keby nič. Slovo matriarchát aj keď je na miestne pomery zo vzdelanej rodiny nepozná. No keď žiadame, aby nám ukázali tanec Duk Duk, tak náčelník si zakryje oči a hovorí. “To sa nedá, to sa pripravuje minimálne 6 týždňov, najlepšie 2 až 3 mesiace. Chlapi odídu do bušu a pripravujú sa na rituál. Jedia iba to čo si nazbierajú a ulovia, nemajú žiaden sex. Keď sa na to pýtam Davida a Jane, tak David sa opýta svojho Tolaiského kolegu a pošlú Jane preč. “Toto je tajné, to ženy nesmú počuť.” No vlastne zopakujú to čo píšem vyššie. Duk duk je vlastne akési tajné spoločenstvo, podobne ako sú v Gabone spoločenstvá Bwiti (osobnú skúsenosť z tohto rituála nájdete na tomto Fóre). Duk duk je mužský duch (vyššia maska). Druhý tanec tubuan má kratšiu masku a tá predstavuje ženského ducha (no hrá ho muž =pod tou maskou je vždy muž). Ostatné “ošatenie” ducha na mňa pôsobí rovnako. Duk dukom sa môže stať iba muž kmeňa Tolai, musí zaplatiť mušľami “tabu” a zdolať tajný rituál na tajnom mieste. Po slušnej hladovke a zjedení halucinogénov sa Duk dukovia dostanú do blízkosti duchov. Tento rituál nemôže vidieť žiadna žena” Náčelník hovorí, že Duk duk sa proste nedá a hotovo. Do prdele, takže vysokú kónickú masku Duk Dukov neuvidíme a nezaradíme ju do našej neuveriteľnej zbierky. Škoda. Naša ďalšia cesta vedie na ostrov Matupit. To je už ľahšie lebo tento ostrov už nie je ostrovom. Sopka Ta –vur- vur ho spojila s pevninou. Z nášho hotela v Kokopo nám to trvá do Rabaulu asi hodinku a potom prejdeme po čiernych cestách plných popola až na ostrov. Chceme vidieť domorodé peniaze. Tolai majú okrem matriarchátu ďalší unikát a to je používanie “starých peňazí” No nejde o staré dolárové bankovky, ide o to, že oni ešte do dnešného dňa platia mušľami. Čo to je platiť mušľami?. Vchádzame dovnútra dediny, rybári lenivo opravujú rybárske siete, muži pracujú, ženy predávajú. Ponúkajú nám kruh z malých mušličiek priemeru 30 cm za 30 kina a šnúrku mušličiek po 5 kina. Tu proste odrežú z “nekonečného” (má vyše 100 metrov) mušľového pása dĺžku rozpažených rúk –asi meter. Mušličky získavajú tu spod sopky Ta – vur – vur z tej horúcej vody, alebo ich dovážajú až zo Šalamúnových ostrovov. No chceme vidieť Tolaiskú banku a aj sa do nej dostaneme. Je to jediná zamknutá miestnosť v dedine. Otvorí nám žena, ktorá tu robí funkciu náčelníka. To koleso ledva udvihnem. Koľko to stojí pýtam sa najstaršieho a najdôležitejšieho chlapa. “Stojí to veľa, tisíc miliónov. Stojí to tisíc. Alebo milión” opraví sa. Počty od Toluoov očakávať nemôžete. Iba to, že za všetko chcú zaplatiť a to veľa. Zaranžované vystúpenie Duk duk pre turistov sa pripravuje dlhé týždne a stojí minimálne 6000 kina = 2000 euro. Plus ďalšie náklady ako doprava, prespanie na mieste, lebo ceremónia začína východom slnka na mori (tanec na lodičke na mori) atď. Za tabu (za tú šnúrku za 5 kina) si aj dnes kúpite vrece ryže. Platí sa tým ako venom. Ak chcete vstúpiť do tajného spoločenstva Duk duk, opäť musíte platiť “tabu”. Keď náčelník, či náčelníčka zomrie, tak sa to celé koleso rozdelí medzi spoločenstvo, medzi kmeň. Za jeden život náčelník nahonobí veľký majetok –tak ako naši politici – no vie, že na konci života o ten majetok príde. Ľuďom, ktorým sa z obrovského kolesa mušľových peňazí (ktoré ledva udvihnem) dostane, budú na bývalého náčelníka v dobrom spomínať. Toto je taktiež jeden veľmi zaujímavý antropologický experiment. Vyrovnávanie nerovností medzi obyvateľstvom. Necháte schopných zarobiť čo to dá a potom im to aj tak zoberiete – to je dosť čestné. Nikdy som nechápal ako sa človek môže tešiť, že čosi zdedí a nevyrobí si to vlastnými silami. Dnes sme vstali o 4.30 a o 4.45 sa už vezieme pod sopku. Vybehli sme na Tavurvur za východu slnka, paraaaada. No a ja sa stále pýtam dokola a teraz nášho sprievodcu “nenarodil sa niekto teraz? Nebude svadba? Nebude pohreb..?” a zrazu on zaberie a že pohreb bude. Dnes. Že bude Duk duk. Zdá sa mi, že zle počujem. Čo? Bude Duk duk? Znie to ako keď notorikovi poviete o potoku plného piva. Dohodnem cenu – pozývam všetkých – a ideme. O 15 minút sme v dedinke a bežíme na pláž. Je skoro ráno, deti raňajkujú, niektoré sa chystajú do školy (tu prázdniny teraz nemajú), rybári nosia kýble plné čerstvých rýb, je pokoj, nádherné svetlo. No na pláži už nič nie je, “Dok dok skončil”, zalomí rukami náš sprievodca. No to ma nepozná. “Kde sú masky?” Chcem masky” a keď nezareaguje do sekundy vyberám sa určitým smerom proti rybárom. Musí ma nasledovať a rybári nám ukážu smer, ktorým máme ísť. Nejdeme, bežíme. Po pláži a potom hore krížom k cintorínu. A zrazu počujem krik v jazyku Kuana, pravidelné vyvolávanie a viem, že som dobre. Rozbehnem sa za zvukom. Sme na cintoríne, na kresťanskom cintoríne plnom krížov a dvojica svätých Duk dukov žehná hroby. Títo ľudia zomreli pred dvoma, troma či štyrmi mesiacmi a teraz ich rodiny zaplatili drahé peniaze za “vysvetlenie” Duk dukmi. Dlhé kónické čapice s veľkými očami, zelené sukničky. Tancujú, hopsajú, skáču v tranze. Akýmisi svätými metličkami vyrobenými zo zelených palmových listov a so svojou kónickou čiapkou v predklone požehnávajú duchom mŕtveho. Kresťanstvo premiešané s ľudožrútskymi tradíciami – paráda! Pozostalí v sarongoch – lap lap – inak do pol pása nahí so smútočne pomaľovanými tvárami – sú teraz spokojní. Zlých aj dobrých duchov predkov si riadne uctili. Tak toto je riadna bomba. Bohovsky ulovený zážitok! Pozn: tento mail odosielam tretiu hodinu a som z toho na nervy. Výnimočnosť kmeňa Tolai I. Platí sa mušľami a nie dolármi (do dnešných dní) II. Matriarchát III. Tajné spoločenstvo Duk Duk IV. Polynézska kultúra (v melanézskom obkrúžení) je ľudožrútskejšia než najhorší ľudožrúti             (Papua, Fidži)