Port Moresby

“Toto je pumpa” ukazujeme mi prvú unikátnosť taxikár, ktorého som si prenajal na poldňovú prehliadku mesta. A takto prehliadka hlavného a najväčšieho mesta s 800 000 obyvateľmi pokračovala. Navštívili sme nový hypermarket a celý obchodný dom Vision city Mega Mall, hotel Stanley postavený pred 2 rokmi malajskými Číňanmi (v rámci Pacific Games 2015) a prešli sa po nových mestských obchvatoch. Prehliadku mesta sme skončili za hodinu a pol a mal som dosť zmiešané pocity. Čakal som, že tu nič nebude, no toto je horšie než nič. To je také nič, ktoré sa hrá na niečo a to je ešte horšie. Nič tradičné, hnus, prach, odpadky, bledé farby, žiadny pozitívny vnem. No jedna vec ma predsa udivila a to - príjemní ľudia. O Port Moresby kolujú tie najhoršie chýri, je to jedno z najnebezpečnejších miest sveta, vykrádačky, krádeže aut, denne vražda, únosy turistov. No ja zažívam presný opak. Každý sa chce fotiť, každý ma zdraví s ohromným úsmevom. Inak, podobné som zažil aj na ďalších “ľudožrútskych ostrovoch” s melanézskym obyvateľstvom. Vanuatu a Fidži boli rovnako milé, milšie než milotou známi Polynézania, omnoho milší. Samozrejme zažil som v POM aj drsnejšie chvíle. Fotím na jednom trhu s betelom, (Inak, zdá sa mi že jediné “ovocie” čo tu predávajú je tabak a betel), všade šupky od tohoto orecha, všetci majú červené, starší čierne zuby. No a fotím ten trh a každý sa chce fotiť a fakt geniálne zábery, ale potom sa chce fotiť ešte ten a ešte ten a jeden sa nechce a ten zasa ešte, ešte, ešte a atmosféra začína hustnúť, dostávajú sa do varu. To isté sa stalo Ďurovi, ktorý večer prešiel bránu nášho hotela. Nechceli ho pustiť, máme obrovský plot, strážnu službu, no on sa von prebil a chválil sa, že došiel skoro až po kruháč. Ráno sme to skontrolovali a bolo to necelých 100 metrov. Hneď sa na neho (Ďuro ma 1.95cm a vyše 100kg) zavesilo asi 5 chlapov, nadbehli si ho a on na posledných metroch späť za ostnatú bránu hotela prekonal Usaima Bolta. Ďuro tvrdí, že nebežal, ale nikto mu neverí. Na druhý deň realizujeme prehliadku tohoto “nudného” mesta ale s našimi sprievodcami – máme štyroch – a podľa programu, ktorý tu s nimi pripravil Tomáš Hušek z BUBO minulý rok. A ja som zrazu v úplne inom meste. Začíname o 8.20, hneď po úžasných raňajkách podávaných pri bazéne. To je ešte všetko zatvorené a opäť zatvárajú všetko okolo 16.30 (štátni úradníci zavreli už o 15-00) - moc sa nepretrhnú. Neskôr sú otvorené iba čínske obchodíky a čínske reštaurácie. Každopádne aj keď je zatvorené my mierime do dedinky na severozápad od downtownu, do Hanuabada. Obýva ju kmeň Motu, čo sú pôvodní majitelia pôdy v Port Moresby. Z ich jazyka vznikol štátny jazyk Hiri Motu. Hiri sú známe obchodné cesty, ktoré ľudia kmeňa Motu realizovali každoročne od pradávna. Vyvážali hlinené hrnce a dovážali sago (600 mužov nieslo 20 000 hrncov). Vždy predávali jednému a tomu istému kmeňu na západe a nebolo treba priveľmi o obchode rozmýšľať, všetko bolo jasné, všetko bolo dané vopred, žiadna konkurencia nebola. Išlo o bártrový obchod podľa pravidiel ktoré dohodli pra pra pra rodičia. Je to veľký rozdiel oproti plavbám do neznáma (mimo pobrežia), ktoré realizovali Polynézania, no cesty Hiri ma napriek tomu vždy fascinovali. A teraz som medzi ľuďmi ktorí ich realizovali. Domčeky sú tu v Hanuabada na tenučkých drevených koloch a domov sa dostanete iba lodičkou, alebo po drevených visutých chodníkoch, ktorým chýbajú sem tam dosky, niekedy aj dve vedľa seba, potom tri a celé sa to hýbe, nie sú uspôsobené na takú váhu ako máme my- fotografie a videjko som umiestnil na Instagram viď: ♯lovciludozrutov a ♯portmoresby. Na nete nájdete fotografie z diaľky, ale vojsť do vnútra, to sa “nepatrí”; teda, málo kto si na to trúfne. Keď to urobíme dostávame od miestnych ohromne pozitívnu spätnú väzbu. Smiech, potľapkávanie po pleci, pozývanie k nim domov, všetci doslova pózujú, “snap me” vyzývajú na odfotenie. Vojdeme do domčeka je už okolo deviatej, ale väčšina domu stále spí. Majú spálne, oddelené tenučkou ako keby preglejkou, či stenou z pandamusu, ale postele v nich nie sú a domácich je akosi veľa a tak spia aj na chodbe. Vonku je stále teplo a tak sú prikrytí iba plachtou, ležia jeden vedľa druhého. Babička, ktorá ešte vyrábala hlinené hrnce na Hiri je už hore s “kyticou” bielych vlasov na hlave si nás neveriacky premeriava. No je milá, zažila toho už toľko, mohla by rozprávať. Veď prvých ľudí videli jej rovesníci z vnútrozemia niekedy keď mala 4 či 5 rokov, predtým nikto nikdy belocha v horách nevidel. Sem tam sa zastavila ešte loď s námorníkmi, ale do vnútrozemia s nepriateľskými kmeňmi ľudožrútov nevošiel nikto. Keď belochov domorodci niekedy v roku 1931- 33 zazreli, aj keď to boli udatní bojovníci plakali od strachu –pripomínali im bieleho zlého ducha, ktorý prináša hrozné nešťastie. Neviem, či nemali pravdu. Výborné fotografie v Port Moresby urobíte aj na novom rybom trhu Koki, ktorý otvorili pred pol rokom. Za jeho otvorením stojí pán Tkačenko, pôvodom z Ukrajiny aj keď už jeho rodina pochádza z Austrálie , ktorý si zobral za ženu Papuánku, stal sa politikom a pred mesiacom ho už druhý raz zvolili. Teraz je ministrom pôdy. Fotografiu z tohoto trhu som poslal asi k tomuto príspevku – vidieť na nej úprimnú radosť domorodcov, ktorí sa chytia na akúkoľvek kravinu, v tomto prípade “rybinu”. Prešli sme celé mesto niekoľkokrát. Múzeum s modernou betónovou konštrukciou nás príjemne prekvapilo. Nachádza sa hneď vedľa parlamentu, ktorý je teraz po voľbách strážený políciou. Exponáty múzea vyrazia dych. Bubny, staré tradičné platidlá z perlorodky (keď dáte tri vedľa seba dostanete BUBO logo), mužské domy, v ktorých sa z chlapcov po obriezke a zjazvovaní stanú muži a akoby sa opäť narodili. To symbolizuje socha rodiacej ženy na druhej strane tohoto domu. Dlho zbieram sochy a masky, mám slušnú zbierku. Nie sú to tie turistické naleštené gýče z ľahkého dreva, ale staré, pôvodné veci, ktorých je každým rokom menej. No a tu som také videl, celé to múzeum by som chcel mať doma! Proste dlho som nemal z múzea tak silný zážitok. Krásne mužské sochy na jednej strane a ženské sochy na druhej, kanoe zo Sepiku v tvare krokodíla, oštepy, štíty…fakt dobré. V múzeu boli nádherné sochy, no poriadny obchod s umením v Port Moresby nemajú. Ten hangár, čo tu dlho fungoval kvôli hádke majiteľov, zavreli. Na trhu pod otvoreným nebom v Boroko, na štvrtej míli, je to úbohé. Trh je hneď oproti najväčšej autobusovej stanici Port Moresby, takže domorodci majú šancu priniesť zo svojej dediny to NAJ, no nerobia to. Waterfront bude pekný ak ho dostavajú. Teraz v Port Moresby pláž nenájdete. Na Ela beach sa stavia nové mesto. Ela beach kedysi nazývali Korytnačou a je to 1km úsek s bielym pieskom na malom polostrove Downtownu. Stavenisko nájdete aj vedľa v Kenedobu kde na pôde, ktorá vznikla zasypaním oceánu stavajú nové Harbour city. Zatiaľ stojí novozélandská banka. Centrum Port Moresby je jedno veľké stavenisko. Oproti jachtovému luxusnému klubu (Royal Papua Yacht Club) dokončujú nový rugbyový štadión. Najväčší štadión je oproti Vision city vedľa hotela Stanley. Je tu draho. Za najjednoduchšie jedlo platím 56 kina, za plechovku piva v reštaurácii 12 kina. Keď to vydelíte troma, dostanete cenu v Eurách. V dnešnej dobe je to 4 až 5x taká cena ako na Slovensku. Najdrahšie pozemky v meste sú na kopčekoch nad Harbour city s výhľadom na oceán. To je domorodý Slavín, či Zobor. Druhým prekvapením bol Národný park, ktorý volajú aj Botanická záhrada s tisíckami netopierov, ktoré sem prilietajú zo severnej Austrálie, voliérami pre papagáje, najväčšie holuby sveta a hlavne pre rajky. Rajok je 38 druhov a je to národný vták PNG Na jeden klobúk, ktorý sme videli v múzeu treba zabiť 10 vtákov a rajka s nádhernými perami ako keby z raja, je teraz vzácnym vtákom a nájsť ju v prírode je veľmi ťažké. Aj keď toto je jeden z cieľov, ktorý naša skupina má. Chceme ozajstnú Papuu, chceme nafotiť lepšie fotografie než ktokoľvek iný, vidieť viac kmeňov. Nie sme skromní, sme predsa Európania. Tu v Národnom parku sme videli 3 druhy kazuárov, ďalšieho úžasného vtáka. Keď ho naháňate, čo je dosť ťažké lebo tento “emoidný” vták beží 50km/h, urobí sa mŕtvym, prídete a kopne vás do brucha tak silno, že môžete zomrieť. Samica je väčšia než samček, no porodí vajíčko a nechá ho tak. Samček urobí hniezdo, vysedí vajcia. Samčekovia sú omnoho agresívnejší než samičky. Domorodci sa ich kopancov a silného zobáka doslova boja. My sme boli od kazuárov blízko tak na 2 metre a na mostíkoch nad nimi. Veľmi pekne to spravili a opäť je za týmto projektom Ukrajinec Tkačenko ktorý sa už píše Tkachenko. Príroda pri rovníku tu vytvorila doslova botanickú záhradu s orchideami, obrovskými 40 metrov vysokými stromiskami, všetko upravené a čisté ako v Singapure kde som pred mesiacom býval v Marina Bay Sands, a cez ktorý teraz väčšinou na Papuu lietavame. Zaujímavé bolo vidieť mnohé druhy prítulných papagájov a 3 druhy stromových klokanov, ktoré na Papue žijú. Tieto klokany sa pohybujú po stromoch ako opice. Videl som tu najväčšie pandamusy aké som kedy videl, proste nádhera. Máme veľmi fajn sprievodcu a tak sa aj dozvedáme čo to vlastne vidíme. Port Moresby a BUBO má každopádne zmysel. Praktické rady Port Moresby: Izolované hlavné mesto, ktoré nie je spojené so zvyškom krajiny žiadnou cestou iba lietadlom či loďou Mena sa nazýva “Kina” a delí sa na 100 Toea, ktoré sú zo striebra Teploty sú celoročne 24-26 stupňov Jazdí sa na ľavej strane Čas je oproti nám posunutý o 9 hodín dopredu (neexistuje letný čas) Štátni úradníci pracujú od 9.00 do 15.00 a menej V zástrčke je 240 voltov/elektrina pravidelne vypadáva/ zástrčky sú ako v Austrálii či Argentíne Mesto je nazvané po otcovi (Admirál Sir Fairfax Moresby) prvého belocha, ktorý oblasť navštívil, no každý domorodec ho volá POM