27 príspevkov

Referencie, recenzie a skúsenosti: Rusko (2)

Rusko - Úprimné a neprikrášlené hodnotenie dovolenky v exotike s vašou cestovnou kanceláriou.

R

Róbert

Na bohatý program ktorý sme v Rusku absolvovali, budem rád spomínať

Dobrý deň, chcel by som sa vám touto cestou poďakovať za zájazd Rusko - Transsibírska magistrála, ktorý som absolvoval v dňoch júli 2017 s BUBO. Milo predčil moje očakávania, bol organizačne veľmi dobre pripravený a miesta, ktoré sme navštívili vhodne vybraté. Zároveň by som rád vyzdvihol profesionálny prístup našej BUBO sprievodkyne Janky, ktorej hlboké znalosti ruských dejín a kultúry ako i miestnych pomerov udržiavali kvalitu zájazdu na vysokej úrovni od začiatku až do jeho konca. Na bohatý program, ktorý sme počas pobytu v Rusku absolvovali, budem rád spomínať. Oceňujem snahu, ktorú ste pritom museli vynaložiť, za čo vám patrí veľká vďaka : ). S pozdravom, R.B.

Zájazdy:

Rusko
P

Pavol

Ahoj,boli sme,…

Ahoj, boli sme, zažili sme, videli sme a nezabudneme. Spoznali sme super ľudí, videli krásne krajiny a ako hovorí BUBO sprievodca Michal- zresetovali sme a dobili baterky. Chceme sa mu poďakovať a pochváliť ho za neustále vytváranie priateľskej atmosféry, ukočírovanie rôznych typov ľudí a stále dobrú náladu. Michal je super parťák a obrovský profesionál, ktorý robí tento zájazd výnimočným. Paľo a Eňa

Zájazdy:

Rusko , Mongolsko , Čína
M

Miroslav

Na uvod strucne…

Na uvod strucne konstatovani, super a neco nezapomenutelne. Dlouha cesta vlakem muze strasit, ale je to zazitek. Zastavky uprostred niceho, nocna prohlidka mesta kde zrovna stojite, drobny stres z casovych limitu pri zastavkach a nutnosti nastupit (vlak nepocka jako objednany autobus nebo taxi), cerstve jidlo primo na nastupisti, sprcha po dvou dnech na jine stanici, atd atd. Vsechno s usmevem a v dobre parte lidi je neco na co budete vzpominat hodno dlouho (kdyz uz ne cely zivot). Tohle je jenom zacatek, zazitky v jednotlivych mistech - Irkutsk, Bajkal, Ulambathar, Peking jsou dalsim duvodem proc tuhle cestu podniknout. Vsude se da doletet letadlem, ale bez toho cestovani vlakem by to asi nebylo ono. Jak jinak by se clovek naucil ze delka cekani je velmi relativni a po nejake dobe prohlasoval ze tady budeme cekat 'jenom' dve hodinky. Proste cas plyne trochu jinak a to nejom diky tomu, ze vlak dodrzuje moskevsky cas az do okamziku prekroceni Mongolske hranice (co na tom ze je tam o 4 hodiny vic). A k tem zastavkam, koupel v Bajkalu kde voda ma 7 stupnu je opravdu pro silne povahy, ale kdo nezkusi, neuveri. Projizdka na konich mongolskou plani, nocovani v jurte a tradicni mongolska kuchyne jsou dalsi stripky do mozajky zazitku. Vse je zavrsene navstevou Zakazaneho mesta a Cinske zdi v Pekingu, ale to je uz jenom bombonek na dortu. Tohle vsechno pekne doprovazene a komentovane Martinem a samozrejme (vzdyt je to hodne v Rusku) vodkou. Urcite doporucuju vsem co chteji hodne zazit, hodne si odpocinout a hodne dobre se bavit. Miroslav 

Zájazdy:

Rusko , Mongolsko , Čína
M

Macka a Juraj

Expedícia Kamčatka – je tento zájazd pre mňa?

Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuku expedičných zájazdov BUBO. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy. Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatskeho. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár noci sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, ktorému síce tiekol olej z motora, ale inak parádne autko, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní a zdolávaní krkolomného terénu, ktorým Ural prešiel, ako nôž maslom nikdy nedokáže, sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu. Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených viac (či) menej náročnou turistikou sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácii, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. No a keď si šofér pred polorozvodneným korytom rieky spravil pauzu, neverím, tomu, že si väčšina z nás nemyslela, že do väčšej r... sa už určite nedá dostať. Všetko však dobre dopadlo. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC, snehových prehánkach a opäť otázke: „Je tento zájazd pre mňa?“ Ale aspoň sme si uvedomili, že Vianoce sú za dverami a možno by bolo dobré začať uvažovať nad darčekami. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom s plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov, ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro vkuse pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samé sa ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje, je že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie, že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to, ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. A zatiaľ čo naši ruskí priatelia s rešpektom cúvali, my sme boli z približujúceho sa medveďa úplne hotoví a snažili sa urobiť čo najlepšie fotky. Poslednú noc sme strávili v hoteli, čo bolo v nadväznosti na nastávajúci let celkom fajn, najmä pri pomyslení na spolucestujúcich a fakt, že sme sa zasa päť dní nesprchovali. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach. Dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás. Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov, v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili, ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy, zostali na výnimočnej Kamčatke. Macka a Juraj

Zájazdy:

Rusko
Z

Zdeno

Stretnutie s medveďom

Sľúbil som napísať niečo o expedícii... Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď... Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší. A spolu s ním jeden malý. Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať.. Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov alebo našich vlastností, ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme, aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec? Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať, že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato :)Zdeno PS: Sprej proti medveďom nie je potrebný, zoberte si o to viac sprejov proti komárom...

Zájazdy:

Rusko , Čukotka
E

Eva

Ako sme sa stali Bubákmi

Tak sme sa stali Bubákmi - absolvovali sme našu prvú bubácku dovolenku - Transsibírska magistrála, Irkutsk, Bajkal, Mongolsko, Čína. Teda o dovolenke v klasickom ponímaní nemôže byť ani reči. Fyzicky sme vyčerpaní ako mongolské kone po dlhej zime a psychicky sa budeme zotavovať ešte veľmi dlho - to znamená týrať všetkých známych zážitkami z cesty a premietaním fotiek. Môj starý, rozumej, môj manžel, si Čínu teda užil! 30 rokov vykrmovaný mojou a babkinou kuchyňou, mal nevídaný úspech u Číňaniek. Ani sa mu nechcelo ísť domov. Šialenstvo začalo na Námestí Tian an men, pokračovalo na Čínskom múre a v Zakázanom meste. Mladé Číňanky, vidiac jeho viac než dôstojné brucho, sa na neho lepili ako muchy na med - chvalabohu, nechceli nič iné, len sa s ním odfotiť. Doteraz môj muž vždy pri fotení sťahoval brucho, aby akotak zachoval zdanie vyšportovanej postavy, teraz ho však hrdo nosil pred sebou. Veľké brucho je totiž v Číne synonymom bohatého človeka. Podotýkam, že môj starý je slovenský učiteľ. Zobrali sme si karty, krížovky, ja dokonca štyri knihy do zásoby, aby sme nejako prežili tú cestu vlakom. Neuveríte, ale nebol na to čas. Najväčším problémom pred odchodom bolo, kde a ako dobíjať mobily, foťáky a notebook. Starý našiel na internete návod, ako v kupé rozmontovať lampičku a napojiť sa na prúd. Sada šrobovákov putovala do batožiny. A v skutočnosti boli zásuvky všade. Najzáhadnejšie bolo Mongolsko. Tu sa, milý BUBO, nesplnil Tvoj plán, ukázať nám milióny hviezd nad jurtou. V noci tu lialo ako z krhly. A vieš, že nám to vôbec nevadilo. Taká slovenská žúrka v jurte má svoje čaro - básne, piesne a tanec okolo piecky, potom noc pod pichľavou dekou z ťavej srsti... Bubák Maťo to prežil tiež. Pri živote ho držalo vedomie, že každý zájazd sa raz skončí. Teraz si máča otlaky v sopečnej láve na Kamčatke a dúfam, že mu chýbame, tak ako on nám. Chlapčisko je múdre ako rádio, už precestovalo celý svet, ale! Milý BUBO, on ešte v živote nebol v Chocholnej - metropole stredného Považia. Skrátka má rezervy. Končím moje chaotické komentáre. BUBO, ďakujem za zážitky a už doma listujem v tom hrubom katalógu... Eva, alias pani Bubová

Zájazdy:

Rusko , Mongolsko , Čína
A

Abica a Laco

Moskva, Petrhrad - treba vidieť

Práve sme sa vrátili z poznávacieho zájazdu z Ruska, kde sme navštívili Moskvu a Petrohrad. S BUBO sme cestovali prvýkrát, ale určite nie posledný a to aj vďaka BUBO sprievodcovi Martinovi. Boli sme maximálne spokojní s celým pobytom, ubytovaním, dopravou, všetko bolo perfekne zorganizované. Martinove výklady boli pútavé a veľmi zaujímavé. Je sčítaný, scestovaný, trpezlivý a jeho skúsenosti nás úplne dostali. Verím, že nás bude ešte sprevádzať na nejakom ďalšom zájazde. Ďakujeme. Abica a Laco Nagyovci

Zájazdy:

Rusko
E

Estephania

Poďakovanie za neskutočne super pobyt v Moskve, Petrohrade

Dobrý deň BUBO. Možno si poviete, že s oneskorenim, ale moje a aj naše spoločné poďakovanie za neskutočne super pobyt v Moskve, Petrohrade a Petrodvorci v máji 2011, potrebovalo dozrieť. Bol s nami BUBO sprievodca Michal, ktorého sme si veľmi obľúbili, hoci sme mali na úvod taký zvláštny pocit, že je až veľmi prísny profesionál, naša východniarska "nátura" sa ukázala a strhli sme ho k nej. Naša firma, kde pracujem ako reprezentant v Prešovskom kraji, organizovala tento pobyt pre našich klientov cez našu CK s Vašou spoluprácou. Ale tento mail nie je oficiálny a za firmu. Je to mail od ľudí, ktorí sa toho zúčastnili, a ktorí ma požiadali o jeho zaslanie. Po prieskume v teréne vyšiel práve tento zájazd ako jeden z najvydarenejších zájazdov za existenciu našej firmy a ohlasy na neho ešte stále dochádzajú, pretože ich je toľko. Dostalo sa k nám veľa ďakovných listov aj ústnych reakcií s vyjadrením absolútneho nadšenia, pretože nám vyšlo všetko, čo sme mali vidieť, ba aj čo sme vidieť možno nemali. Toto všetko by ale určite nebolo možné bez nášho skvelého BUBO sprievodcu Michala, ktorý neúnavne a s absolútnou ľahkosťou profesionála odpovedal na naše nekonečné otázky, vybavil vstup aj na nemožné miesta, kde sme si mysleli, že sa nedostaneme, veľmi trpezlivo znášal aj sem-tam naše meškanie a stratenie sa v takom malom meste ako MOSKVA, jeho veselá a usmiata tvár veru nikomu z pamäti nezmizne, a my ho statočne stále, akonáhle je možnosť, spomíname a myslíme na neho, čo asi robí. Naozaj nezabudnuteľným a veľmi silným zážitkom, lebo Michal nás naučil, že nie sú zlé zážitky, len silné alebo slabé, na ktorý v živote nezabudneme, je naša posledná noc v Petrohrade, keď sme spoločne a veselo prežili otváranie mostov s ich novým pomenovaním. Toto bola bomba. A ešte jeden, keď nás nechal sa vybúriť na Aurore, a my sme veselo vyliezli niektorí až hore na kanón a pchali ruky do hlavne, z čoho boli paf asi všetci, čo tam boli a videli. Je to skvelý človek, hoci sme s ním boli iba krátko pár dní, a ďakujeme mu za to, že nám vstúpil do našich životov a obveselil nás, a že počas celého pobytu sme slabý zážitok nemali vďaka nemu. Prajeme vám veľa takých ľudí. Za našu skupinu podpisujem všetkých.

Zájazdy:

Rusko
P

Peter

BUBO zájazd

S BUBO som sa zúčastnil poznávacieho zájazdu. Išiel som na túto cestu s obavami, čo ma pri tejto náročnej ceste čaká. Po prílete do Moskvy som bol milo prekvapený prístupom BUBO sprievodcu Martina. Moskva ma uchvátila, a nielen to ale aj cesta lôžkovým vlakom pohodlným a čistým až do Irkutska. Uchvátilo ma Bajkalské jazero svojou veľkosťou a čistotou. Bol som príjemne prekvapený Mongolskom a samozrejme čínskymi kultúrnymi pamiatkami. Odporúčam tým, ktorí nie sú rozhodnutý na túto veľkú cestu, že BUBO má všetko perfektne zorganizované včetne fundovaného sprievodcu, ktorému touto cestou ďakujem za príjemný pobyt.  S úctou Peter Kara 

Zájazdy:

Rusko , Mongolsko , Čína
M

Macka a Juraj

Vlaku, brezám,…

Vlaku, brezám, vodke a Džingischánovi zdar! ... alebo ako bolo s BUBO na Transsibírskej magistrále..Transsibírsku magistrálu sme s BUBO a Martinom absolvovali v prvom tohtoročnom termíne a nemáme inú možnosť ako uznať, že sa z toho netradičného putovania v nás natrvalo usalašili nezabudnuteľné zážitky a spomienky, ktoré každým dňom za znenia chytľavej melódie „Džin-Džin-Džingischán“ dozrievajú ako výborné vínko... či vodka? V rámci celkového hodnotenia dovolenky môžeme povedať, že naše očakávania sa naplnili, v mnohých prípadoch dokonca na 125%, ale poďme pekne poporiadku...od začiatku v Moskve. Ruský vláčik si svoju povinnosť vyštartovať z jednej z moskovských železničných staníc splnil na minútku presne, v krajine za oknom sa rozpútalo brezové šialenstvo a úspešnosť odolania blahodárnym účinkom opojnej ruskej vodky konvergovala v kupé okupovaných naším zájazdom k nule. Voľné chvíle vo vlaku (a že o ne nebola núdza) sme si vypĺňali čítaním knižiek, budovaním nových družieb a spánkom. Po vyše troch dňoch, naložení v ruských vozňoch a vodke, padli vhod dva príjemne strávené dni pri Bajkalskom jazere. Odtiaľ to bolo už len na zhruba 36 hodinový skok do Mongolska, s prestávkou na rusko – mongolských hraniciach, kde nám v príjemne vyhriatych vozňoch robili spoločnosť prítulné komáre veľké ako pol Matičky Rusi. Zopár ľuďom sa ich podarilo zmiesť, Metelicou. Najsilnejší dojem v nás zanechalo Mongolsko, ktoré sa v skutočnosti ukázalo ako veľmi zaujímavá krajina s nádhernou prírodou, národným parkom, neskutočným množstvom všade pobehujúceho mäska pre mlsný slovenský mäsovoorientovaný jazýček a nezabudnuteľnými taxikármi, pred ktorých umením poznania aj tých najtajnejších uličiek Ulaanbaataru sa nedalo inak, ako zložiť klobúk. Neraz sa nám stalo, že len čo sme sa v dobrej viere nakufrovali k veselému Mongolovi šípiacemu aspoň aký-taký tugrík do auta, neprešli sme ani 3,28 m a už sa „taxikár“ pýtal na cestu Ulaanbaatarčanov postávajúcich okolo. No zážitok ... :-). Poslednú tretinu našej púte si čínsky vlak uhryzkával už z koľajníc s normálnym rozchodom a sieť železničných tunelov vybudovaná v kopcoch pred Pekingom stála zato. Posledné dva dni sme strávili vo výnimočnej spoločnosti čínskeho jedla - seriózneho aj potvoriek, Zakázaného mesta a Čínskeho múru. Porobili sme ešte zopár posledných fotiek, na ktorých medzi drobnými Číňanmi vyzeráme ako v nadmernej veľkosti a poďho na letisko. Ej, bolo by veru ešte o čom písať, nebudeme to už však naťahovať a v naivnej domnienke, že sa až sem aspoň nejaká ochotná čitateľská duša dostala, prejdeme konečne k záveru, kde vyjadrujeme obrovskú vďaku nášmu BUBO sprievodcovi - sympatickému bubákovi Martinovi, ktorý je bezpochyby pútavý a talentovaný rozprávač a prostredníctvom ktorého sme sa dozvedeli nielen množstvo historicko-politicko-politologicky-sociologických faktov, ale aj zaujímavých a netuctových informácií o trojici krajín Rusko-Mongolsko-Čína a vďaka ktorému šlo všetko ako po masle...či po vodke.. Vďaka!  Macka a Juraj

Zájazdy:

Rusko , Mongolsko , Čína
M

Macka a Juraj

Keďže sme dvojka,…

Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuka BUBO expedičných zájazdov. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy a zvyšok sa s tupým pohľadom zapichnutým do blba snažil vyrovnať so skutočnosťou, že v lietadle nie sú telky. Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal BUBO sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do skromnej ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatského. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v ako-tak pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár nocí sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu. Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených turistikou, sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácií, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC a snehových prehánkach. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom, plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro stále pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samy ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje je, že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie (šťastie?), že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach a posledných stakančokoch vodky. A dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás. Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov, v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy zostali na výnimočnej Kamčatke.  Macka a Juraj 

Zájazdy:

Rusko , Čukotka
Z

Zdeno

Sľúbil som napísať…

Sľúbil som napísať niečo o expedícii... Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď... Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie... a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší... A spolu s ním jeden malý... Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi, ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať.. Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov, alebo našich vlastností, ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec? Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať, že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato.. :) Zdeno 

Zájazdy:

Rusko , Čukotka