Referencie, recenzie a skúsenosti: Čukotka

Stretnutie s medveďom

Sľúbil som napísať niečo o expedícii... Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď... Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší. A spolu s ním jeden malý. Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať.. Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov alebo našich vlastností, ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme, aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec? Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať, že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato :)Zdeno PS: Sprej proti medveďom nie je potrebný, zoberte si o to viac sprejov proti komárom...

Zájazdy:

Rusko , Čukotka

Sľúbil som napísať…

Sľúbil som napísať niečo o expedícii... Predstavte si že stojíte na brehu rieky v pustatine a zrazu... Medveď... Vôbec si vás nevšíma no pritom vzbudzuje vašu pozornosť. Kvôli dobrému záberu do foťáka ho necháte prísť bližšie... a bližšie... Zrazu niekto upozorní že na druhej strane je ešte väčší... A spolu s ním jeden malý... Vtedy vám blysne hlavou čo vás učili o medveďoch v škole. Že je to jeden z najväčších dravcov na planéte. No aj ten veľký dravec sa nakoniec nechá zbabelo odplašiť zvukmi, ktoré začne skupinka vášnivých fotografov vydávať.. Predstavte si inú scénu. Stojíte na tom istom brehu rieky v pustatine... A zrazu: ,,Mám!" Na háčiku je pstruh, losos, je ich tu všade veľa. Stane sa z vás lovec a nachytáte chutnú večeru. Stanete sa lovcom. Dravcom. Neutečiete ako medveď. Myšlienka na váš žalúdok vám to nedovolí:) Kto je vlastne väčší dravec? Človek, či medveď? Prečo sa vlastne bojíme medveďov? Bojíme sa medveďov, alebo našich vlastností, ktoré na ne vzťahujeme? Alebo sa len bojíme aby nás medvede nepripravili o prvenstvo v tom, kto je vlastne väčší dravec? Dosť filozofovania, aj keď ticho a rozloha krajiny k tomu nabádajú. Chcem len napísať, že kto zatúži po stretnutí s macom, hor sa na Kamčatku! A aj tie lososy stoja zato.. :) Zdeno 

Zájazdy:

Rusko , Čukotka

Čaute všetci..

Čaute všetci !Práve sme sa vrátili z prvej BUBO expedície na Kamčatku. Má však jednu veľkú chybu, trvá len dva týždne. Inak je na Kamčatke všetko super, príroda, ubytovanie.. Strava, vodka, BUBO sprievodcovia, dokonca aj počasie. Zažili sme všetko od horúceho slnečného dňa až po sneženie. Myslím, že nikde inde vo svete sa nedá vidieť a zažiť toľko vecí v tak krátkom čase ako tu. Toľko rýb čo tu pláva v rieke neuvidíte ani v rybníku. Ak ste nikdy nechytili žiadnu rybu, tak tu sa vám to takmer určite podarí. Z našej skupiny to nezvládol len náš BUBO sprievodca Martin. Na záver dodám len, že Kamčatka je super.  Jozef

Zájazdy:

Rusko , Čukotka

Keďže sme dvojka,…

Keďže sme dvojka, ktorej vylihovanie na pláži stále nič nehovorí a preferujeme skôr netradičné dovolenky, našu pozornosť upútala ponuka BUBO expedičných zájazdov. Z ich pomysleného súboja vyšla Kamčatka pri predstave nezabudnuteľného pobytu v lone nedotknutej drsnej ruskej prírody ako jasný víťaz. Menší pokles euforického nadšenia nastal len vo chvíli, keď nám v kancelárii oznámili, že tento zájazd sa pre nedostatočný záujem ešte nerealizoval. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a prvá desaťčlenná buboexpedičná partia vyznávačov bezprostredného pobytu v prírode bola 15.07.2012 o 06:30 SEČ vyexpedovaná do neskrotnej kamčatskej divočiny. Po krátko medzištátnom lete Viedeň - Moskva nás čakal jeden z najdlhších vnútroštátnych letov, ktorý si každý užíval po svojom. Podaktorí zaspali už na štartovacej dráhe, iní sa kochali pohľadom na krásu nedozierneho ruského územia z vtáčej perspektívy a zvyšok sa s tupým pohľadom zapichnutým do blba snažil vyrovnať so skutočnosťou, že v lietadle nie sú telky. Po pristáti nás na letisku v Jelizove čakal BUBO sprievodca Martin (inak špecialista na fínske dejiny, ale k tomu sa ešte dostanem). Vyzdvihli sme si batožinu a vydali sa do skromnej ubytovničky neďaleko Petropavlovsku-Kamčatského. Zvyšok dňa sme využili na ochutnávku ruských špecialít v podobe boršču, pelmeňov a vodky, poletovú relaxáciu v „hotelovom“ termálnom bazéniku a bližšie vzájomné zoznámenie sa. Po príjemne strávenom dni sa každý pobral vychutnať si prvú a nadlho i poslednú noc strávenú v ako-tak pohodlnej posteli, pretože nasledujúcich pár nocí sme mali naplánované stráviť v stane. Ráno sme sa zoznámili s ďalšími členmi našej expedície – terénnym autobusom zn. URAL, jeho šoférom, horským vodcom Viťom, kuchárom Maximom, jeho pomocníčkou a poďho v ústrety Národnému parku Paratunka. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta ako stvorená pre náš tereňák. Prvú stanovú dedinku sme si založili strategicky pri potôčiku. Pomaličky sa zvečerievalo a my sme sa mierne skrehnutí pod rúškom hmly, za nie príliš priaznivého mrholiaceho počasia snažili postaviť ubytovaniaschopné príbytky. Naši svižnejší a zručnejší ruskí priatelia medzičasom postavili dva veľké stany slúžiace ako kuchyňa a spoločensko-jedálenska miestnosť, kde sme sa po celkom dobre vykonanej práci uchýlili. Tu pri pariacich sa hrnčekoch s čajom a predstave chladnej noci strávenej v stane zrazu zaznela otázka na zamyslenie: „Je tento zájazd pre mňa?“ Po chvíľke ticha však vďaka chutnej večeri, dostatočnému množstvu vodky a začiatočníckemu elánu namiesto paniky zavládlo v stane všeobecné pobavenie. Aj keď počasie ráno nevyzeralo o nič lepšie, všeobecné pobavenie pretrvávalo a veselo sme naskákali do autobusu. Po približne 45 minútovom stúpaní sme sa ocitli v slnkom zaliatej krajine. Ďalej už po vlastných sme pozvoľna stúpali k sopke Mutnovskij. Chodník, ktorý viedol skalnatým údolím, lemovali malé sírou do žlto-zelena sfarbené krátery s pobublávajúcim bahnom alebo vriacou vodou. Do nosa sa nám tlačil štipľavý sírny zápach, ktorému sme sa snažili ubrániť šatkami. Posledných pár metrov výstupu sme v sypkom sopečnom teréne zvládli pomocou lana a pred našimi očami sa v aktívnom kráteri spustilo prírodné divadlo. Vietor preháňal stúpajúce výpary, vďaka čomu sa striedavo skrývali a odkrývali iné časti krátera a my sme mali pocit, akoby sme každou sekundou stáli na inej sopke. Nebo bolo blankytne modré a okolité svahy krášlili celoročné ľadovcové útvary. Z nemého úžasu nás vytrhla až blížiaca sa skupina Moskvičov, ako miestni nazývali ľudí z Moskvy, ktorej sme museli uvoľniť priestor, pretože na úzky okraj krátera sa zmestila maximálne naša skupina. Pri návrate zo sopky Mutnovskij sme sa rozdelili na dve skupinky – akčnejší dobrovoľníci išli pešo do Malého údolia gejzírov. Tí menej akční sa k nemu nechali doviesť URALom. Akční mali zážitok z turistiky a gejzírov, menej akční z cesty Uralom a rampy, ktorú sa vodičovi podarilo strhnúť pri vstupe do areálu teplárenského závodu. Ďalšie dni si počasie zachovalo slnečný štandard, čo prispelo parádnym výhľadom najskôr zo sopky Gorelij a po cca 6 hodinovom výstupe aj zo sopky Avačinskij. Po piatich dňoch strávených turistikou, sme sa mihli petropavlovskou civilizáciou. Poobzerali sme si mesto, najedli sa v reštaurácií, osviežili si hygienické návyky a vyrazili na sever do Národného parku Kľučevskaja. Asfaltovú cestu čoskoro vystriedala prašná štrková cesta. Štrkovú cestu vystriedala lesná cesta. Po lesnej ceste nasledovali vyjazdené koľaje v hustom brezovom lese, miestami kvalitne rozbahnené. Kuchár si po ceste v kľude nazbieral kozáky na večeru, napílili a naložili sme drevo na URAL, pretože v tábore, kam sme smerovali, žiadne nebolo a dokonca sme opáčili aj pravé nefalšované kamčatské čučoriedky. No aká idylka. Náš posledný náročnejší výstup smeroval na sopku Ploskij Tolbačik. Jej vrchol sme v období zúriaceho kamčatského leta dosiahli pri teplote 0oC a snehových prehánkach. Nasledujúci deň sme sa prešli v sopečným prachom zdevastovanom mŕtvom lese a vyšli na poslednú sopku. Z tejto sme mali nádherný výhľadom na lunochodmi skúšanú mesačnú krajinu kontrastujúcu s modrým nebom, plávajúcimi bielymi obláčikmi a zasneženými vrcholkami sopiek v pozadí. Od takej nádhery sa len veľmi ťažko trhal pohľad a osobne sa mi zo všetkým výhľadov páčil najviac. Našu kamčatskú výpravu zavŕšil pohodový splav rieky Bystraja. Počasie nám už nenadelilo toľko slnečných lúčov ako v predchádzajúcich dňoch a aj ďalšie tri dni skoro stále pršalo. Obalili sme sa teda do pršiplášťov, záchranných viest a ruského neoprénu pozostávajúceho z čižiem až po rozkrok a naložili sa do člnov. Chvíle na vode i v tábore sme si za spolupráce ruských priateľov spestrili čulým rybolovom. Neverili sme vlastným očiam, ale v niektorých miestach sa ryby vyhadzovali vysoko do vzduchu, akoby sa samy ponúkali na pekáč. V priebehu 10 minút sa aj úplný laik, ktorý videl udicu akurát tak na obrázku, mohol vychvaľoval úctyhodným úlovkom trepotajúcim sa v rukách. Pri predstave slovenského rybára vysedávajúceho celé hodiny s prázdnou udicou mi úprimná ľútosť zovrela srdce. Nechytiť tu počas troch dní ani jednu rybu sa dalo pokojne považovať za umenie. No priznajme si, aj taký umelec sa našiel, ... a ešte stratil aj dva háčiky. Jediné, čo ho ospravedlňuje je, že sa vyznal vo fínskych dejinách; obzvlášť zažiaril v momente, keď na mimochodom nadhodené „meno“ fínskeho generála z obdobia tzv. zimnej vojny: Makamuhomahomäkký, nadšene skríkol: „Áno, to je presne on!“. Vzápätí sa síce spamätal, ale už bolo neskoro. Ale späť k nášmu splavu. Z vlastnoručne nachytaných rýb nám kuchár pripravil vynikajúcu typickú ruskú polievku Uchu a rôzne iné gurmánske špecialitky v podobe steačikov a prvotriedneho čerstvého lososieho bio kaviáru. A nielen z rybárčenia a Maximovej kuchyne sme mali zážitok. Hneď v prvý večer splavu sme mali dokonca také šťastie (šťastie?), že sme videli tri skutočné, živé medvede. A nemyslite si, nebolo to ako keď sa u nás zvyknú vídať biele myšky. Naozaj, len pár metrov od nášho táboriska sme videli bezstarostne sa poflakujúceho mladého medveďa a na druhom brehu rieky sa promenádovala medvedica s mláďatkom. Večer sme sa ešte raz celá skupina stretla v hotelovej hale pri výbornom kaviáre, spomienkach a posledných stakančokoch vodky. A dúfam, že sa na mňa spolupútnici nenahnevajú, keď za všetkých zhodnotím, že tento zájazd naozaj bol pre nás. Možnosť aspoň chvíľu pozorovať medveďa v prirodzenom prostredí, plaviť sa priezračnou riekou plnou rýb, zdolávať sopky, na vlastnej koži cítiť procesy dejúce sa nevedno ako hlboko pod zemským povrchom a stretnúť nových priateľov, v nás zanechala taký hlboký dojem, že ešte týždeň po návrate domov sme mestom blúdili ako úbohé prázdne ľudské schránky bez duší – tie, nevediac sa odtrhnúť od nezabudnuteľnej krásy zostali na výnimočnej Kamčatke.  Macka a Juraj 

Zájazdy:

Rusko , Čukotka