Referencie, recenzie a skúsenosti: Afrika (11)

Zájezd se mi velmi líbil, skvělý program

Zájezd se mi velmi líbil, skvělý program. Trochu fičák, trochu horko. Ale co bych chtěla vyzdvihnout je průvodce Fero, to je člověk na svém místě, o krajině má perfektní přehled, vše zvládá s nadhledem a klidem, na konci cesty nám poslal malou rekapitulaci míst, které jsme navštívili. Cestuji poměrně často, ale s tímto jsem se nesetkala. Perfektní práce. :)

Zájazdy:

Maroko

OD ATLANTIKU PO ATLANTÍK

Po našich predchádzajúcich cestovateľských skúsenostiach sa rodinná rada rozhodla aj v roku 2018 využiť potenciál BUBO a po tých najzrelších úvahách bola na základe výberového konania na Šarišu zvolená bubovská ponuka do Maroka. Čosi o tejto krajine už naše duše vedeli, no pri pravidelnom sledovaní médií žiadne pletky a bulvarina v nich o Maroku zaregistrovaná neboli, čo signalizovalo, že život v tejto krajine sa blíži k normálu. Uvedený predpoklad sa potvrdil, hoci norma a anomália sa neraz prelínajú. 10-dňové putovanie sa pre nás začalo už o deň skôr na Šarišu. Pri krásnom modrom Dunaji skoro ráno  nás ešte potme milá dievčina z BUBO poinštruovala o našom ďalšom osude, rozdala nám veľké obálky, v ktorých čosi bolo (nepoviem to ani špeciálnemu prokurátorovi) a taxíky BUBO s vykravatenými mládencami nás prepravili do bratského Rakúska. Lietadlo vo Schvechate už bolo pripravené a pohodovo nás prenieslo už do menej bratského Francúzska. V Paríži na letisku CDG si nás prevzalo ďalšie lietadlo a ponad Španielsko a Stredozemné more nás donieslo do najväčšieho marockého mesta Casablancy. Už prvý deň tu bol plánovaný exkurz, no ako každá ústredne plánovaná činnosť (viď socialistické plánovanie), aj náš plán bol riadne narušený. Nemohli za to však budovatelia socializmu, ale zamestnanci Air France, ktorí nestihli prehodiť do druhého lietadla sedem našich kufrov, čím obohatili naše zážitky. Majitelia týchto kufrov už uvažovali o spôsobe, ako nahradia ich obsah, no na druhý deň 7.9.2018 delegácia na čele s našich BUBO sprievodcom Františkom (vzhľadom na jeho mladosť a krásu budem ho volať Ferko) došla opätovne na letisko a kufre sa našli. Ako nám to len posilnilo duše a telá, ba aj peňaženky. O to nadšenejšie sa naša výprava rozhodla pre návštevu jednej z najväčších svetových mešít Hassana II. Určite vo všetkých príručkách sa uvádza, že má najväčší minaret na svete – 210 m. Keď som sa na neho díval, obdivoval som ho, zároveň som si vlastenecky pripomenul, že náš Šarišhrad je vyšší (Kto neverí, nech tam beží – každého tu radi privítame bez vstupného v dirhamoch). Je fakt, že v takej mešite som ešte nikdy nebol – strop z cédrového dreva, mramor domáci aj taliansky, benátske až tonu važiace lustre, dvere z ruského titanu aby nehrdzavela ich kovová časť. Celý komplex je naozaj veľkolepý, postavený v r. 1987-93 za vyššie pol miliardy eur, k čomu prispeli islamskí bratia a sestry z iných krajín. Je zaujímavé, že do mešity môžu prichádzať aj iní občania, ako sú moslimovia, čo bol aj náš vzorový prípad. Do celého areálu sa vojdú desaťtisíce ľudí, pre ktorých sú pripravené špeciálne umývadlá. Aj tie sa nám podarilo obzrieť, no neumývali sme sa, lebo nás Ferko neviedol na ich obrady. Maroko je známe svojou toleranciou, priateľskými a korektnými vzťahmi takmer s každým s výnimkou susedného a tiež bratského Alžírska. Trochu sa hryzú kvôli určitému úseku spoločných hraníc na Sahare. V krajine je priaznivá atmosféra pre kresťanov, Židov, ateistov, pohanov a nositeľov iných izmov. Počas druhej svetovej vojny marocký kráľ zobral pod svoju ochranu miestnych Židov, hoci pronemecké vládnuce kruhy vo vtedajšom Francúzsku výdatne pomáhali v podporovaní antisemitizmu. Spomínaná tolerancia je vyjadrená kresťanskými chrámami, v jednom z nich pod názvom Notre-Dame naša výprava obdivovala jeho kultúrne a umelecké bohatstvo. Pred chrámom však pre každý prípad stali traja ozbrojenci V krajine sú sprístupnené aj synagógy, o čom sme sa takisto presvedčili návštevou jednej z nich. U Maročanov cítiť ľudskú blízkosť, priateľstvo, ústretovosť a aj nás zo Slovenska prekvapili niektoré reakcie domácich. Keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska, viacerí reagovali: A Slovakia? Hamšík, Hamšiš a pod. V jednej reštaurácii na otázku odkiaľ sme, som im odpovedal: Hamšík! Na to hneď reagovali – Neapol! A podali sme si ruky. Futbal je ich veľkou záľubou, majú tu najlepšie kluby v Afrike a už počas prechádzky po Rabate tunajšie reštaurácie a kaviarne boli preplnené mužmi, ktorí sledovali zápas Africkej ligy šampiónov medzi casablanským klubom Wac a majstrom Alžírska. Na druhý deň počas raňajok mi jeden fanúšik oznámil, že síce prehrali 1:0, ale bude ešte odveta – s viditeľnou nádejou zdôraznil miestny fanda. Mládenci rôzneho veku naháňali loptu po všetkých možných priestoroch. Ako my v našom mladi. Hneď vedľa spomínanej mešity je už Atlantický oceán a niektorí s orlím či sokolím zrakom môžu odtiaľ dovidieť až do Karibiku. Z nás sa k tomu nikto nepriznal a ja som sa trochu hanbil. O Casablance nám mnoho porozprával Ferko, ako napokon o všetkom viditeľnom aj neviditeľnom v Maroku. Ide o najväčšie marocké mesto a podľa niektorých údajov by sa do neho vmestilo celé Slovensko, teda mám na myslí jeho občanov. Niet sa čo diviť, že mesto má mnohé zaujímavosti, natáčal sa tu slávny film Casablanca v reštaurácii Rick´s. Dnu nás však nepustili, asi tam točili nejakú novú podposteľnú scénu. Právu atlantickú atmosféru nám umožnila zažiť jedna reštaurácia na pobreží, kde nás náš sprievodca pozval na obed (Platil si každý sám). Oceán sa vlnil a penil, slnko skrášľovalo celé prostredie, poloha reštaurácie umožňovala ďaleké pohľady, ktoré následne vyvolávali až mládežnícke sny. Tie boli pomerne intenzívne vzhľadom na plný žalúdok a ostatné zažívacie priestory, kde sa najviac vmestil pomarančový džús, vytláčaný z čerstvého žltého ovocia priamo v reštaurácii. Tento nápoj bol našou hlavnou tekutinou počas celého pobytu. O pive sme mohli iba snívať, až na niektoré miestne výnimky – aj za 5 eur za malé pivo. O to viac si naše pivko oceníme doma, lebo ako je známe: Čo v móde Paríž, to v pive Šariš. Slniečko nás sprevádzalo na putovaní do ďalšieho hlavného mesta Maroka Marakéšu, ktorý je považovaný za hlavné mesto Berberov. Je to ďalšia miestna originalita, veď práve spomínaných Berberov je v Maroku okolo 60 % - asi 16 miliónov obyvateľov. Arabi sú tu v menšine, no ich spolunažívanie ju prirodzené. Náš šofér bol Berber, sprievodca (nemám na mysli Ferka, ten je pravý svetlovlasý Kysučan) Arab a aj na ich výzore boli viditeľné rozdiely. Berberi sú takmer černosi, je to prastará kultúra a jej nositelia žili v týchto krajoch dávno pred Rimanmi, Arabmi a ostatnými národmi, ktoré sa preháňali severnou Afrikou. Je zaujímavé, že okolo 10 miliónov ich žije v susednom Alžírsku, no terajšia politika tieto štáty rozdeľuje. Je šťastie, že sa tu neobjavila nejaká arabská jar alebo pokus o nejakú revolučnú nežnosť. Marakéš je oproti dosť proeurópskej Casablance úplne odlišne vyzerajúce mesto. Dominuje červená farba prakticky na všetkých stavbách a nie je to dané žiadnou červenou ideológiou, ale farbou miestneho stavebného materiálu. Budovy tu nie sú vysoké, väčšinou tak 2-3 poschodové a hneď po príchode do mesta nás Ferko odviedol na hlavné námestie. Úplne iný svet! Obrovské množstvo ponúk všetkého druhu, všelijaké atrakcie, množstvo kočiarov s konskými záprahmi, ktoré jazdili po meste do bieleho rána aj popod okná nášho hotela. Hádam najviac nezvykle pre nás Európanov a Šarišanov zvlášť sú miestne mediny – najstaršie časti miest s veľmi úzkymi uličkami, po ktorých premávajú motorky, bicykle, oslie záprahy aj peší prepravcovia tovaru. Tisíce malých predajní upútajú pozornosť, no akonáhle sa neskúsený Európan len na chvíľu pozrie na nejaký suvenír, už pri ňom stoji miestny predavač a jeho dotieravosť dosahuje tu najvyššiu mieru „komunikácie“. Niekedy sa zdá, že dokáže hutoric aj po šarišsky. A toto si má človek užívať! Dlho sa to nedá vydržať vzhľadom na naše budovateľské zámery v rodnej vlasti a tak nasleduje otočka do nášho dočasného domova, ktorým je tichý a pokojný hotel. I keď práve vtedy pred hotelom domáci taxikári zahájili nejakú protestnú akciu a museli mať aj dirigenta, lebo zneli tu rôzne tóny skoro ako v našej Zemi spievajúcej. Marakéšska medina nás teda vyčerpala a na tretí deň 8.9.2018 aj nakŕmila zároveň. Podstatne pokojnejšie to bolo pri návšteve ďalších miestnych pamiatok, ktorých je tu mnoho. Veď žili, budovali, bojovali tu 4 kráľovské dynastie. Naše velenie nás zaviedlo do paláca El Bahia, v ktorom okrem iného mal vládca svoje konkubíny. Celý palác je zachovalý a niektorí milovníci histórie si môžu predstaviť prácu týchto konkubín – napríklad, ako doja kozy, ťavy, ovce, či ako umývajú graty, alebo žehlia sultánové nové šaty. Asi sa hádali, ktorá viac vyžehlí. Ďalší kráľovský palác El Badi je omnoho rozsiahlejší, starší, ale tiež rozbitý. Okrem iného nás v ňom zaujali terajší jeho obyvatelia bociany, z ktorých niektoré sa nám zdali známe už zo Šariša. Aj na nás pokrikovali. Výprava zo Slovenska navštívila hrobky Sádovcov, jedného z panovníckych rodov, ktorí majú za sebou okrem iného bohatú „zberateľskú“ činnosť, niečo ako lúpežní rytieri v našich krajoch. Mesto sa pýši, ako vlastne všetky islamské mestá, mešitou Koutubiou, ktorá je najvyššou stavbou v Marakéši. V meste sú ešte krásne marakéšske záhrady a zvyčajne sprievodcovia upozornia návštevníkov na zaujímavé námestie, kde okrem iného stínali kedysi hlavy. Našu metódu vešanie na hák zrejme nepoznali. Mali to ha háku. Pokochali sme sa centrom Berberov a odchádzali sme odtiaľ s naozaj silnými zážitkami a ako občanov hornatej krajiny nás naši vodcovia zaviedli do hôr Veľkého Atlasu. Pritom pri zvýšenej pozornosti sa dalo vidieť, ako Atlas drží na svojich pleciach celú oblohu. Aj tu našu. Najmä pri peknom slnečnom počasí. To už bol štvrtý deň 9.9.2018 nášho putovania. Samozrejme, že sa nedá prejsť celých jeho 2500 km., no najmä pri peknom počasí, aké nám bolo dopriate, sa dá Veľký Atlas užiť. Bolo to vidieť, najmä keď nás vyviezli až do výšky 2260 m. na priesmyk Tichka. A práve odtiaľ je možné v bohatej miere pochopiť kúzlo tejto krajiny. Všade hory skál, piesku a iba v neveľkých údoliach sa tiahne pruh zelene s nejakou osadou, domácimi zvieratami a futbalovými ihriskami. Na tomto aj na iných podobných miestach mňa napadla úvaha o porovnávaní Slovenska a Maroka. V mnohom sa mi tieto krajiny zdali podobné, najmä v celkovom profile – údolie, z oboch strán kopce, vrchy a hory. Rozdiel je však v tom, že u nás je všetko zelené, na mnohých miestach Maroka zeleň je iba v údoliach. No Maročania pasú svoje stáda doslova na kamení a piesku hlavne v saharskej oblasti, kam sme sa presúvali, v každej reštaurácii ponúkajú rôznym spôsobom upravené mäso zrejme z domácich zásob. My viac ako polovicu potravín dovážame z cudziny, ktoré dostali oficiálny názov potraviny druhej kvality, pritom veľká časť Slovenska je zaburinená, nevyužitá. Zástupcov Ministerstva poľnohospodárstva by som tu poslal na služobnú cestu, hoci aj k nomádom. Alebo poľnohospodári z Maroka by mohli prísť k nám so svojimi kozami, ovcami, ťavami, kravami. Tie by sa tu zhyčkali. Na jednotlivých turistických zástavkách po Veľkom Atlase miestni obyvatelia predávajú suveníry, ktorých v našom autobuse už bolo dosť. Každý z nás si robil zábery tejto veľkolepej prírodnej scény. V pamäti zostali serpentíny Veľkého Atlasu a pri spätnom pohľade na prejdenú cestu sa trochu točila hlava aj bez borovičky. Po niekoľkých hodinách Veľký Atlas bol prekonaný a čakali nás ďalšie marocké kúzla. Jedným z nich bolo mesto Ait Ben Haddou. Na povel nášho velenia sa väčšina z nás vyšplhala nad „mesto, ktoré každý videl a nikto nepozná“. Tu sa nachádza stará sýpka, no bola prázdna, zato okolo nej premávalo mnoho návštevníkov a samozrejme každý mal nejaký kamerový systém, najmä Číňania. Pod nami sa nachádzali starobylé budovy a celé mesto svojim profilom poslúžilo pri natáčaní mnohých historických filmov (Gladiátor, Kleopatra, Kráľovstvo nebeské a ďalšie). Ktovie, ako by sa tu tvoril film Jánošík, keď tu niet žiadnych stromov a naši hôrni chlapci bez nich nevedeli žiť. Ani pomarančový nápoj by im veľmi nepomohol. Hodili sme dlhočizné pohľady na všetky svetové strany a išlo sa opäť k nášmu milovanému autobusu. Nakoniec nás zodpovední dejatelia doviezli do mesta Ourzazate, kde je pomerne veľké filmové štúdio Atlas. Aj tu sa natáčali mnohé filmy, nás však na konkurz nikto nepozval. Zato sme boli na piaty deň 10.9.2018 hosťami kazby Taurid. Ide o rozsiahle stavby, ktoré okrem hospodárskeho mali aj obranný účel a plnili podobné funkcie ako naše hrady. Nás asi najviac zaujali 4 kuchyne spomínanej kazby, lebo tunajší pán mal 4 ženy, napokon ako veľká časť vtedajších moslimov. Každá niečo navarila a podľa toho asi vyvolala záujem u svojho pána. Vraj domáci sa za to pravidelne staral o svoje žienky, iba raz do týždňa mal voľno. Asi vtedy odbehol do susednej kazby. No tam naša cesta už neviedla, lebo Ferko nám jasne povedal: V ostatných kazbách je hovno, iba v tejto je o niečo viacej. Dôvera z našej strany bola úplná a tak na to hovienko ani my sme neboli zvedaví. A dokonca ho ani nebolo cítiť. Nemenej nás zaujala oáza Tinerhir, tu si človek uvedomuje zázraky prírody. Všade sama Sahara, skaly, kopce, piesok, horúčava a v jednom dlhom pase sa tiahne v bohatých zákrutách zeleň. A bez vody by to nebolo možné. Saharská voda vyvoláva údiv, zvedavosť a otázky: Ako to všetko funguje? Ešte viac nám tieto myšlienky prúdili hlavami počas prehliadky kaňonu Tondra. Z oboch strán vysoké, kolmé a holé steny a pomedzi ne preteká potôčik. Pre veľkých milovníkov prírody tu postavili aj hotelový komplex, no z bezpečnostných dôvodov v súčasnosti nefunguje. Vraj pred časom na ten hotel niečo zhora padlo. Čiastočne nám záhadu saharskej vody vysvetlili Khettary, staré vodovodné systémy, cez ktoré sa voda dopravovala popod Saharu. Sú to vlastne obrovské mnohokilometrové tunely, ktoré viedli z Atlasu a odtiaľ pretekala voda do jednotlivých miest a osád. A to všetko bolo vykopané pred mnohými stáročiami! Bez verejného obstarávania a fondov EÚ. A my na Šarišu už celé roky robíme obchvat Prešova a nie a nie ho dotunelovať. V kaňone premáva mnoho návštevníkov peši, na autách, motorkách, autobusoch. Domáci tu ponúkajú rôzne suveníry, pozdravili nás aj miestne oslíky, my sme im odzdravili. Celý kaňom mi trochu pripomínal Zádielsku dolinu, iba v nej je viac zelene a predávajú tam halušky (Och, aké som mal haluškové vidiny pri marockom šaláte). Tunajší obyvatelia nám pre naše bruška neponúkli nič. No nezanevreli sme na túto časť Sahary a v meste Erfoud nás uložili k spánku. Na šiesty deň 11.9.2018 bol naplánovaný veľmi originálny program. Už o 5.30 ráno pred naším hotelom bolo pristavených 10 povedzme gazíkov a tie nás previezli ako jednotku špeciálneho nasadenia na asi 55 km. vzdialené duny Sahary. Vzrušenie sa stupňovalo, keď nás miestni obyvatelia posadili na jednohrbé ťavy. Za 250 dirhamov (okolo 25 eur) nás vyniesli na spomínané duny. Za tú sumu sa jazdí rýchlikom zo Šariša do Blavy. Ficové lístočky tu zatiaľ neplatia. Podľa plánu sme sa tu mali privítať so saharským slniečkom, no namiesto neho nás trochu opľuli saharské mráčiky a ofúkal tunajší vietor. Človek však všetko vydrží, ťavy to vydržali tiež, moja ťava bola veľmi mierumilovná a s radosťou mňa hombala, z čoho malo moje pravé stehno prenáramnú radosť. Vodca mojej ťavy zo mňa v rámci zóny voľného obchodu zodral ďalšie valuty a až potom sa išlo na raňajky na Sahare, hoci aj raňajky v tráve by chutili. Slniečko sa nám ukázalo až neskôr, keď nás gazíky povozili po Sahare. Okrem iného naša výprava mala možnosť skúmať rôzne fosílie, ako odborníci k nám pribehli miestne deti a zato dostali od nás cukríky. Po piesku Sahary sme uháňali do jednej osady nomádov. To v nás vyvolalo mnoho úvah. Okolo sama púšť, kamene, títo ľudkovia žijú v improvizovaných stanoch, vodu si prinášajú zo vzdialených studní a priemerný vek dosahujú oveľa vyšší ako my súčasní civilizovanci. Keby nám vypli elektrinu, plyn, vodu, internet? Tak je s nami amen. Nomádov by sa do vôbec nedotklo, ich kozy, ovce, ťavy by spokojne obhrýzali púštne priestory, deti by behali po tých skalách bosé a veselo by šantili a dospelí nomádi by civilizovaným návštevníkom pripravili čaj. Na tomto porovnaní je názorne vidno, ako naša civilizácia odišla od prírody. S výnimkou nomádov, neviem však, dokedy im to vydrží. Zatiaľ im okrem spomenutých vecí stačí stan a maličký murovaný domček. Ešte aj svojich nebožtíkov pochovávajú veľmi skromne – pod jeden neveľký kameň. V mestečku Khamilia nás čakala iná kultúra. Žijú tu potomkovia čiernych otrokov, na ktorých robili poľovačky a ktorých predávali na americké otrokárske trhy „najvyspelejšie národy Európy“. Títo obyvatelia si z osudu svojich predkov zrejme nerobia starosti, lebo nám urobili koncert pôvodnej hudby, s pôvodnými nástrojmi, tancami a v pôvodných bielych krojoch, ktoré výrazne kontrastovali s farbou ich tela. Predstavenie to bolo veľmi originálne, tóny boli neporovnateľne iné, ako napríklad Na Kráľovej holi, no decibely porovnateľné boli. Ja som si kúpil aj jedno ich CD a vo chvíľach tichých spomienok si budeme pripomínať hudobné čaro Sahary. Po koncerte domáci pripravili výdatný obed, nám priniesli berberskú pizzu, zvyšky ktorej naša skupinka dojedala ešte večer na hoteli – bez doplatkov. Po ceste ďalej na sever nás trochu zaujalo vojenské mesto Errachidia, kde Maročania sú v určitom stupni pohotovosti vzhľadom na spomínané „bratské a internacionálne“ vzťahy so susedným Alžírskom. Nové krásne scény nám ponúklo údolie rieky Zis s veľmi dlhou oázou a jablkové mestečko Midelt. Už po ceste si bolo možne všimnúť obrovské jablkové sady v spomínaných oázach a predaj jabĺk je tu asi hlavnou ekonomickou činnosťou. Jablková cesta nás doviedla do Stredného Atlasu, kde pri hlavnej ceste na nás čakali opice makaky. Sú pomerne civilizované, lebo sedia a prechádzajú sa okolo cesty aj po nej, od cestujúcich z rôznych krajín dostávajú najmä oriešky a zato sa rôznym spôsobom civilizovane predvádzajú. Práve počas našej zástavky jeden opičiak ukázal, ako to robili predkovia homo sapiensa pred dávnymi dobami. Samička vyjadrila svoju spokojnosť vo vysokom „dure“. Ďalšie podrobnosti opisovať nebudem, no keďže celý milostný akt upútal značnú pozornosť viacerých našich fotoreportérov, tak je všetko zdokumentované a môže sa to poslať do Historického ústavu, do budúceho kalendára BUBO, ba aj do časopisu Playboy. Plní kultúrnych, historických a antropologických dojmov sa členovia našej expedície dostali na siedmy deň 12.9.2018 do ďalšieho významného marockého mesta Fez. Putovanie bolo celodenné. Mesto sme si podrobnejšie obhliadli ôsmy deň 13.9.2018. Fez bol jedným zo štyroch hlavných miest Maroka a v jeho priestoroch je najväčšia medina na svete, ktorú si naša výprava užila. Vraj má okolo 9500 uličiek a mnoho iných pamiatok. Najviac nám „voňala“ koželužňa, kde z rôznych koží vyrábajú všetky možné výrobky. Aby sme to vydržali, tak nám hneď pri vchode dali čerstvé vetvičky mäty. A naozaj, nikdy mi táto bylinka tak krásne nevoňala, ako práve tu. Chvíľu som pozoroval prácu tých chlapov, ako stali vo „voňavých“ kadiach a prali kože. Hrdinský výkon. V priestoroch tunajšej mediny sa nachádza najstaršia známa univerzita na svete Al-Qarawiyyn univerzita ešte z 9. storočia. Funguje dodnes, nachádza sa tu aj špeciálna škola medresa, Hrobka Idrisa II, ktorý je priamym potomkom proroka Mohameda a zároveň je zakladateľom kráľovského mesta Fez. Už som spomínal zmysel pre tolerantnosť Maročanov, ktorú ilustruje aj miestna synagóga, nachádzajúca sa v židovskej štvrti Fezu, no v súčasnosti Židia v tejto časti mesta nežijú. Po náročnom túrovaní nám veľmi dobre padol aj obed v medine, no naše žalúdky by prijali aj niečo šarišské. Jedna z takých miestnych špecialít pastilla predstavuje kuracie mäso obalené niekoľkými vrstvami cesta a to všetko je posypané škoricou a cukrom. Mne to pripadalo ako palacinky z mäsa. Medina je v marockých mestách na prvý pohľad veľká atrakcia, no keď sa človek chtiac nechtiac zapojí do obchodných vyjednávaní s miestnymi predavačmi, tak celá romantika končí. Ja som sa snažil kúpiť krásnu sošku koňa a predavač hneď nahodil cenu 500 dirhamov. Hodil som rukou na znak toho, že neprichádza do úvahy. On sa pustil za mnou aj s koníkom v ruke a postupne znižoval cenu za neustáleho môjho aj jeho pochodu. Zastavil sa na cene 150 dirhamov, podali sme si priateľsky ruky a zrejme obidve stránky boli spokojné. Koník sa teraz na mňa usmieva na jednej poličke v obývačke, veď na Šarišu je mu barz dobre. Deviaty deň 14.9.2018 nás túžba po poznaní a Ferko zaviedli do mesta Volubilis, prastaré fenické a neskôr rímske mesto. Má zachovaný celý pôvodný profil a návštevník v ňom môže získať reálnu predstavu o tom, ako také mestá v Impérium Romanum vyzerali. Celý plán mesta je pravidelný, po oboch stranách hlavnej ulice sú kamenné domy, na ulici bol vybudovaný vodovod a vo viacerých domoch sa turisti môžu pokochať najmä živými farebnými mozaikami. V jednom z nich nás povzrušovali farebné podobizne polonahých nýmf, bohatšie rodiny mali priestrannejšie vane, v ktorých sa občania Ríma očisťovali a zároveň pletkovali, pričom ich obsluhovali otroci. Naša generácia pletkuje tiež, no bez prítomnosti otrokov. V ďalšom dome bol vyobrazený pekný mužný nástroj, čo vypovedá o účele domu. Vraj, kto ho pohladká (ten nástroj), získa na potencii. Treba povedať, že bol vyleštený na vysokej umeleckej a ľudskej úrovni. Z nás ho nikto nehladkal, aspoň som si to nevšimol, veď máme nejakú úroveň, aby sme verili starorímskym báchorkám. Pod silnými dojmami zo všetkého uvideného celá skupina prešla cez veľkú a dobre zachovalú bránu cisára Karakalu a bola tu aj možnosť duchovne sa očistiť v dosť zachovalom Jupiterovom chráme. Antika predsa len bola príjemnejšia ako vyššie spomínané mediny. Je pozoruhodné, že najkrajšie a najzachovalejšie pamiatky antického Ríma sú práve v severnej Afrike. Po antike sa výprava opäť vrátila do arabsko-islamského sveta a potešili nás pohľady na jedno zo štyroch hlavných miest v histórii Maroka, ktorým je Meknes a na najposvätnejšie mesto tejto africkej krajiny, ktorým je Mullay-Idriss, kde leží pochovaný Idriss I., pra-pra-vnuk proroka Mohameda a zároveň prvý panovník prvej marockej dynastie Idrissovcov. Podarilo sa nám toho zvládnuť mnoho a už na nás čakalo terajšie hlavné mesto Maroka Rabat. Mohlo by sa povedať, že na Atlantickom oceáne sme zakončili svoj pochod. Začínali sme pri jeho pobreží v Casablance a po okružnej aj obdĺžnikovej jazde sme za krásneho počasia šťastne došli do Rabatu. 10. deň 15.9.2018 bol venovaný práve jemu. Mnoho času už nezostávalo, predsa sa však dalo ešte stihnúť navštíviť kráľovský palác, no terajší kráľ Mohamed VI. nemal na nás čas. Zdalo sa však, že nám zakýval z okna paláca. Celý areál je pomerne rozsiahly, premáva sa tu mnoho turistov a je zaujímavé, že autobusy vpúšťajú až na nádvorie paláca. Ide zrejme o istú psychológiu kontaktu s verejnosťou. Pomerne ľahko možno zaregistrovať, že kráľ a jeho rodina sú medzi svojimi poddanými obľúbení, po celom Maroku možno uvidieť ich fotografie v rôznych veľkostiach. Kráľ sa usmieva na svojich podobizniach v jednotlivých obchodíkoch medín, v kanceláriách na letiskách, na verejných priestranstvách. Občas je sám, inokedy spolu so svojou a bratovou rodinou. Dokonca už má pripravenú veľkolepú hrobku spolu so svojim mladým synom, z ktorého má byť kráľ Hassan III. Ich pripravovaná hrobka je vo veľkom areáli, kde odpočíva ich otec a dedo Hassan II. Samotné mesto Rabat sa nachádza na pobreží Atlantiku spolu s mestom Sale a rozdeľuje ich rieka Bou Regreg. Mohli by sa dohodnúť na jednotnom mestskom spoločenstve. Na nás už čakal odlet z Rabatu do Paríža. A práve tam si nás podali. Osobitne sa všelijakí kontrolóri sústredili na dôkladné hladkanie mojej telesnej schránky. Moje pravé stehno im vysielalo rôzne signály, darmo som im vysvetľoval, že som po operácii, masírovali mňa ako Ronalda pred nejakým finálovým zápasom. Ono to v podstate finále bolo, lebo program bol vyčerpaný a čakal na nás Šariš, Torysa, hrady a zámky nášho kraja, ku ktorým sme napokon šťastne došli. Dojmov z Maroka je mnoho, pamiatok podľa výstižného frazeologizmu Ferka plná riť, všade je všetkého dosť a v rámci ponuky si môžete objednať palacinky a iné hovadinky. V tomto duchu sme aj postupovali, občas naše žalúdky a iné zažívacie ústrojenstvo mali pohotovosť, ale čo človek nezvládne v rámci svojho duchovného rastu. Osobitne sa mi žiada vysloviť úprimné slová vďaky na adresu celej skupiny, lebo v nej boli naozaj vyspelí ľudia, čím sa vytvorila výborná atmosféra počas celého zájazdu. S niektorými sme si vymenili adresy a je celkom možné, že budeme spoločne obsadzovať iné regióny našej matičky-zeme. Desať dní prešlo omnoho rýchlejšie, ako sme si mysleli na začiatku, letecká preprava v oboch smeroch mala tiež svoje kúzlo, no najkrajší dojem mám z ľudí, s ktorými sme absolvovali tisíce kilometrov zo Šariša do Afriky a späť. Veď hodnoty tvoria ľudia.

Zájazdy:

Maroko

Úžasná krajina plná dobrodružstiev

Až po návrate domov z Juhoafrickej republiky, Kapského mesta a jeho okolia som si uvedomil, aká to je úžasná krajina plná dobrodružstiev a zážitkov. Zúčastnili sme sa zájazdu - Najkrajšie mesto na svete,Kapské mesto, čo bolo, ako som sa dozvedel, úplne prvým uskutočneným zájazdom, ktorý vyšiel doslova unikátne. Samotný názov zájazdu možno znie ako silné tvrdenie, keďže miest, ktoré sa dajú označiť ako najkrajšie je mnoho, no po týždni strávenom v ňom si myslím to isté a zo všetkých doteraz navštívených miest radím práve toto mesto, ako to najkrajšie. Celý zájazd prebiehal pod patronátom skúseného BUBO sprievodcu Martina, ktorý po celý čas vnášal do skupiny veľmi pozitívnu a kamarátsku atmosféru, ktorá dodávala každému pocit, ako keby sme sem prišli ako jedna veľká rodina. Martin bol veľmi skúsený v oblasti, ktorú sprevádzal a vždy nám dával podrobné informácie a pestrý výklad ku každej jednej pamiatke alebo scenérii. Konal veľmi pohotovo a bol pripravený program nastaviť podľa toho, aby sme nachytali čo najviac zážitkov spojených s pekným počasím. Hneď po vystúpení z lietadla sme smerovali na veľkolepú Stolovú Horu, ktorá sa týči až do výšky 1087 m.n.m., keďže sme mali to šťastie, že na Hore nebolo ani obláčika, tým pádom sme mali dych berúci výhľad na celé Kapské mesto, ktoré som doteraz pri tom pohľade, čo som mal pred sebou poznal iba z prírodopisných dokumentov alebo fotiek. Sen sa stal skutočnosťou a stál som tam, o čom snívam odmalička. Bol to jedinečný pohľad, ktorý bral každému dych. Pri každom pohybe do strany sa naskytol iný výhľad, ktorý nebol o nič menej zaujímavý ako ten na stred mesta. Z druhej strany sa na nás pozeralo 12 Apoštolov, ktorý sa hodinu po našom výjazde lanovkou začali zahaľovať do povestnej bielej záclony a vyzeralo to, ako keby pomedzi hory tiekla lavína oblakov. Sprievodca Martin nás zoznámil taktiež s miestnou kuchyňou a boli sme vyskúšať legendárny juhoafrický steak, o ktorom sa tvrdí, že je jeden z najlepších na svete. Veru, nevedel som sa dojesť. Ďalší deň nás čakal deň plný dobrodružstiev a smerovali sme na najjuhozápadnejší cíp celého afrického kontinentu. Od Cape Point sme prešli 2,5 km dlhú túru k Mysu dobrej nádeje lemovanú krásnou Diazovou plážou, kde si človek mohol sadnúť na okraj skaly a zakývať tak až do ďalekej Antarktídy. Príroda bola úžasná. Mali sme možnosť nakŕmiť pštrosov na farme, ale taktiež sme ich videli brázdiť národným parkom Table Mountain spolu s inými zaujímavými tvormi ako napr. pavián a daman skalný, ktorý je geneticky najbližšie podobný slonovi. Hmm, tak to by som veru nepovedal :) Tento deň sme ukončili degustáciou vína v špičkových viniciach Groot Constantia s vyše 330 ročnou históriou, v ktorých si vychutnával vínko aj samotný Napoleon. Na záver dňa nás Martin prekvapil zas niečím iným, a tak sme sa vybrali do typickej africkej reštaurácie Marco´s, kde na nás čakali pochúťky, po ktorých som vždy túžil. Martin bol veľmi milý a každému pomohol s výberom a popisom jedla, s ktorými sa mnoho ľudí doteraz nestretlo. Ja som sa najviac tešil na červy Mopane, ktoré boli v ponuke denného menu a tak som neváhal a začal s takýmto predjedlom, ktoré nasledovalo steakami z pštrosa, kudu, springboka a taktiež krokodíla a impaly. Všetko to boli delikatesy, ku ktorým sa v našich končinách len tak ľahko nedostaneme. Ďalší deň sme mali náučnú prehliadku mestom s legendárnou moslimskou časťou Bo-Kaap, ktorá je špecifická farebnými domčekmi, ktoré majú za sebou pohnutú minulosť. Martin nám spravil aj jedno veľké prekvapenie - návštevu botanickej záhrady Kirstenbosch, ktorá bola ako vystrihnutá z Jurského Parku. Počas návštevy tejto záhrady nám síce pršalo, no dávalo to tomu pravú atmosféru a človek sa vďaka oparom z hôr cítil ako v praveku. Martin mal všetko kvalitne zorganizované a preto sme mohli využiť náš čas veľmi efektívne. Ďalší deň sme boli plní očakávania a možno troška aj strachu z ponoru za žralokom bielym, za ktorým sme išli do zátoky v Gansbaai. Na žralokov sme mali trocha väčšiu smolu ako skupina, ktorá bola deň pred nami, no videli sme ich tak či tak a každý z nás si odniesol úžasný zážitok, ktorý sa nenaskytne len tak hocikomu. V deň voľna som sa snažil využiť zostávajúci čas čo najefektívnejšie, a tak som sa rozhodol navštíviť Robben Island, na ktorom bol 18 rokov väznený Nelson Mandela, bojovník proti apartheidu a neskôr aj juhoafrický prezident. S lístkami na môj termín bol troška problém, nakoľko boli vybookované, no jeden veľký úsmev, zdvorilosť a malá pozornosť do vačku zamestnanca mi pomohlo dostať sa tam a užiť si záver nášho skvelého zájazdu naplno. Na lodi a na ostrove sa mi naskytol nádherný pohľad na celú Stolovú Horu, ktorý z iného miesta snáď ani nie je vidno. Taktiež sme boli v areáli väznice sprevádzaní bývalým politickým väzňom a mohli sme vidieť, v akých podmienkach žili títo velikáni, ktorí bojovali proti utláčaniu v ich vlastnej zemi. Kamaráti sa ma pred cestou pýtali, či sa mi oplatí raziť takú ďalekú cestu len kvôli jednému týždňu. Moja odpoveď na to bola a ostáva- áno, oplatí sa. Za tých pár dní sme mali neskutočne veľa zážitkov a videli sme takmer všetko z provincie Western Cape. Ďakujem ešte raz nášmu skvelému BUBO sprievodcovi Martinovi za to, že sa postaral o celoživotné zážitky, z ktorých sme boli všetci užasnutí a verím, že aj ostatní ľudia budú mať tú česť ísť práve s ním do tejto jedinečnej destinácie, ktorá má síce veľmi pohnutú minulosť, no za to je to krajina, ktorá v súčasnosti veľmi prosperuje a turistom ponúka nezameniteľné dobrodružstvo, ktoré nenájdu na každom rohu. Marek

Zájazdy:

Juhoafrická republika

Poučné, obohacujúce, krásne, farebné, divoké, jednoducho iné

Veľmi poučné, obohacujúce, krásne, farebné, divoké, jednoducho iné. Ak radi poznávate, radi sa učíte, nevadí Vám vidieť aj opak vyleštených rezortov, milujete prírodu, inakosť, nebojíte sa svojim deťom ukázať aj niečo iné ako luxus a nevadí Vám stráviť dovolenku v pohybe, tak toto je to pravé orechové. Prišli sme bohatší o zážitky, fotky, vedomosti, skúsenosti, unavení ale spokojní. Najväčším prínosom bol BUBO sprievodca Stanko - zlatý, šikovný, rozhľadený a ochotný mladý muž, pre ktorého nič nie je problém. Ďakujeme Ti, Stanko, za krásne zážitky a na maximum využité 2 týždne. Tiež sa tešíme z nových priateľstiev, mali sme úžasnú malú skupinu a myslím, že sme si "sadli". Takže všetko dopadlo na jednotku, zájazd veľmi odporúčame! Ďakujeme celý BUBO tím. 

Zájazdy:

Juhoafrická republika , Lesotho , Eswatini

Poprvé jsem na poznávací zájezd jela s cestovní kanceláří a byla jsem velmi mile překvapena celkovou vysokou úrovní zájezdu.

Dobrý den, v sobotu jsem se vrátila ze zájezdu "Jižní Afrika total". Poprvé jsem na poznávací zájezd jela s BUBO a byla jsem velmi mile překvapena celkovou vysokou úrovní zájezdu. Veliké poděkování patří našemu průvodci Stanislavu - díky němu jsem "uchopila jižní Afriku". Je to výjimečná osobnost s perfektními znalostmi, organizačními schopnostmi a člověčím přístupem. Děkuje a z Prahy zdraví RNDr. Anna Koktová, CSc.

Zájazdy:

Lesotho , Eswatini , Juhoafrická republika

So zájazdom, ako i organizáciou zo strany BUBO sme boli nad mieru spokojní

Dodatočne by som chcel za seba i za syna zhodnotiť poznávací zájazd do Maroka.S organizáciou zájazdu zo strany BUBO sme boli nadmieru spokojní. Poznávací zájazd odborne so svojími príspevkami výrazne spríjemnil BUBO sprievodca František. Záverom ďakujeme za organizáciu zo strany BUBO.Peter a Kamil Oulehle

Zájazdy:

Maroko

Tu som nemusela loviť zážitky, zážitky lovili mňa… a ulovili

Prečo Etiópia? Etiópia, starodávna kresťanská krajina, kde je viera dodnes asi najväčšou hodnotou. Viera, úcta, pokora a živé tradície sú tu všadeprítomné rovnako ako hrdosť a jedinečnosť týchto krásnych čokoládových ľudí s veľkými tmavými očami a zubami ako perlový náhrdelník. Keď som mojim blízkym oznámila cieľ mojej cesty 2017, pozreli na mňa s otázkou na perách: Prečo Etiópia? Nuž práve preto, lebo Etiópia je krajinou, kde žijú ešte ľudia prírodní, jednoduchí, živelní, rovnako ako pred stáročiami, takmer nedotknutí civilizáciou, unikátne kmene v povodí hnedej rieky Omo, ukryté v buši, túžba každého cestovateľa. Juh Etiópie bol o ľuďoch, pocitoch, dojmoch, objatiach, úsmevoch, smiechu, aj smutných pohľadoch a bosých nohách... a návrate do pradávnej minulosti. Všetko bolo autentické a je potrebný čas na uloženie toľkých emócií a vnemov. Hlboko na mňa zapôsobili hlavne Surmovia a ich nádherné deti, ktoré vyrastajú v tvrdých podmienkach a predsa sú tak veľmi jemné a nežné... Na jeden celý deň sme mohli byť aj my ich súčasťou. Ten deň bol ako z dokumentárneho filmu na Nat Geo, tak iný, tak silný, stálo to za to. Uprostred úplnej tmy a úplného ticha, iba praskot ohníka a vír myšlienok z prežitého dňa... Dňa ako zo sna. Celkom iného rázu boli zážitky zo severu tejto rozľahlej, zelenej, horskej krajiny, zo severu duchovného a civilizovaného. Ešte krajší ako ranná sviatočná bohoslužba pod holým nebom v posvätnej Lalibele, spolu so stovkami veriacich odetých v bielom, bol náš Axumský večer, ktorý sa už na druhý deň stal legendou. S neskrývanou radosťou sme sa pridali k zabávajúcim sa Tigrajcom v pouličnom bare, aj k ich zvláštnemu tancu v pleciach a krku. Spojilo nás nielen dobré pivo, ale aj spontánna chuť nadviazať družbu a obojstranná úprimná radosť z tohto stretnutia. A zase to bolo o ľuďoch! Veselých, priateľských, vďačných... Taká bola moja Etiópia. Náročná a nádherná, navždy sa vryla do môjho srdca. Za všetko to hlboké, neopakovateľné a nezabudnuteľné, čo som tam za dva týždne spolu so skvelou skupinkou podobných nadšencov zažila, patrí moje obrovské poďakovanie najlepšej cestovke zo všetkých - BUBO, neprekonateľnému, neúnavnému, akčnému a oduševnenému sprievodcovi – Martinovi a tiež neuveriteľne milému, ochotnému a pozornému etiópskemu partnerovi – Ermiasovi, ktorí pre nás spolu s vodičmi a kuchárom urobili všetko možné aj nemožné preto, aby sme si - pre našinca tak málo poznanú - Etiópiu zamilovali. Tu som nemusela loviť zážitky, zážitky lovili mňa… a ulovili. Ďakujem za ne, BUBO aj Etiópia! 

Zájazdy:

Etiópia

Hodnotím tento absolvovaný zájazd vysoko kladne

S odstupom 2 týždňov hodnotím tento absolvovaný zájazd vysoko kladne. Je to správny mix rôznych kútov Afriky, kultúr, ľudí a scenérií. Organizácia zájazdu bola na vysokej úrovni, samozrejme treba mať vždy na rozume, že my máme hodinky a Afričania majú čas. Martin má Afriku v malíčku a chŕlil zo seba históriu, kmene, zvieratá....Ďakujem ešte raz za zážitky. 

Zájazdy:

Juhoafrická republika , Zimbabwe , Botswana , Lesotho , Eswatini , Zambia

Jedna fantastická, nezabudnuteľná, nádherná, obohacujúca cesta

Ahojte Bubáci, v prvom rade by som sa chcela naozaj veľmi poďakovať za splnený sen, ktorý bol aj vďaka Vám krajší, než aký som si ho neskromne vysnívala. Zároveň by som chcela odkázať všetkým, ktorí si už tento zájazd (možno aj opakovane) na nete alebo v katalógu pozerali, aj ich zaujal, no stále ešte váhajú: Neváhajte, rezervujte, baľte :-). Tento zájazd som absolvovala v jarnom termíne 2018. Prevažná časť zájazdu je venovaná Namíbii, čo je geniálne. Táto krajina ponúka všetko a ešte omnoho viac, no je obrovská, preto si vyžaduje aj adekvátny čas na jej prejdenie, spoznanie. Veľkým plusom je absencia masového turizmu, čo ju robí ešte viac príťažlivou. Aj ostatné navštívené krajiny (lepšie povedané ich higlighty, dominanty) pôsobivo zapadli do konceptu cesty. Predsalen, keď už človek letí na opačný koniec sveta a ak to nie je na úkor videného a spoznaného a zájazd sa nezmení na štvanicu, je len fajn vidieť naraz čo najviac. Osobne by som si pri tomto zájazde vedela kľudne predstaviť pár dní navyše, inak povedané, nemala som pocit, že by to bolo preexponované. Aj presuny autom sa dali úplne v pohode zvládnuť. Niekedy to bolo aj fajn len tak posedieť, triediť si v hlave zážitky, pozorovať krajinu, rozjímať :). Ani raz sme nemali nočné presuny, každý deň sme komfortne došli do hotela/lodges ešte pred západom slnka, proste príjemne dynamický zájazd, no žiadne naháňačky, nie je to expedícia. Ako to v skratke vidím ja? Jedna fantastická, nezabudnuteľná, nádherná, obohacujúca cesta. Nechcem vyznieť pateticky, ale naozaj denne spomínam (a to som priletela zhruba pred 3 mesiacmi), tie spomienky ani o polodtieň nevybledli, naopak, ako si stále pozerám fotky a videá a ešte doštudovávam, čo ma zaujíma, mám dojem, že som ešte stále tam :). Už pomaly začínam nepočítať cesty s BUBO, bolo ich nemálo a to má logický, objektívny, kauzálny dôvod: pre mňa je cestovanie s BUBO fenomén. Vždy žasnem, čo pár ľudí dokáže vymyslieť, zosnovať, zorganizovať od A po Z, na nič nezabudnúť, mať po ruke aj záložné plány, okoreniť zájazd vždy a stále aj niečim navyše, urobiť ho proste výnimočným od prvého momentu (prihlásenia) až po landing na Schwechat (resp. transfer do BA vrátane) :). Je to alchýmia. Chcem sa teda veľmi pekne poďakovať za všetko, odvádzate úžasnú prácu a dovolím si povedať, že robíte ľudí šťastnejšími, spokojnejšími (veď zažiť fantastický zájazd napĺňa a mnoho ľudí z toho určite čerpá energiu ešte veľmi dlhý čas po návrate, ja osobne určite áno). Ďakujem samozrejme veľmi pekne za všetko aj nášmu super BUBO sprievodcovi Maťkovi, vynikajúci šofér aj sprievodca v jednom. Je obdivuhodné, že odšoféroval 6200 km a k tomu aj plnohodnotne odsprevádzal a to všetko s úsmevom a ľahkosťou, pianko štýlom akokeby ani nebol unavený a neverím, že nebol :). Aj jeho vedomosti a znalosti o krajinách, reáliách, etnikách, faune a miestnych zvykoch boli obdivuhodné. Pozdravujem Ťa Maťko, ďakujem za všetko. Pozdravujem aj ostatných účastníkov zájazdu, najmä moju parťáčku Zdeninku a tiež Gabi a Jožka Hauserových do Prešova :)! Oddaná fanúšička BUBO, Janka Onufráková

Zájazdy:

Namíbia

Děkujeme za krásný…

Děkujeme za krásný a skvěle zorganizovaný zájezd JAR, Namibie, Botswana a Zimbabwe. Děkujeme především našemu skvělému BUBO průvodci Standovi, který se choval jako perfektní organizační profesionál s obdivuhodnými znalostmi o zvířatech, přírodě, ale také o kmenech, lidech a zvyklostech a mravech těchto krajin, který byl schopen zodpovědět jakýkoliv náš dotaz a u toho spolehlivě řídit. Navíc je to člověk s velkým srdcem, vysmátý dobrodruh. Velice rádi se s ním setkáme při další dovolené.  Světlana a Josef Tomsovi 

Zájazdy:

Zambia , Juhoafrická republika , Namíbia , Botswana , Zimbabwe

Rada by som sa Vám…

Rada by som sa Vám všetkým poďakovala za perfektný zájazd JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe, Zambia 01.05. - 20.05.2016. Prosím tlmočte moju vďaku a ocenenie Stáňovi Cigánkovi za 200% sprievodcovské nasadenie.  Lada Hurtajova 

Zájazdy:

Juhoafrická republika , Namíbia , Botswana , Zimbabwe

V neděli jsme se…

V neděli jsme se vrátili ze zájezdu "Jižní Afrika Total" a chtěl bych opravdu velmi pochválit průvodce Martina Hrnka, který se o nás po celé dva týdny perfektně a s velkou ochotou staral, navíc často nad rámec svých povinností, a vždy se snažil vyhovět. Říkám o sobě, že cestuji, abych ochutnával, a díky Martinovi jsme se jižní Afrikou doslova projedli. Rovněž po organizační stránce byl zájezd perfektní, stihli jsme vše (resp. oproti programu mnohem více) a neměli žádné zbytečné prostoje. Soudím, že by vás zajímalo i to, co se mi nelíbilo, ale Martin se vždy postaral, aby nic takového nepřišlo a pokud už přišlo, aby to zase rychle odešlo. Uvědomuji si, že zájezdy tohoto typu stojí a padají s průvodcem, takže děkuji, že jste s námi poslali právě Martina. S pozdravem Michal Novák

Zájazdy:

Botswana , Eswatini , Juhoafrická republika , Lesotho , Zambia , Zimbabwe