Akú dĺžku má v skutočnosti Čile? - Čílske nároky na Antarktídu.

Keď sa vydáte s nami na zájazd Patagónia, Ohňová Zem, tak vás pravdepodobne miestny sprievodca privedie k pamätníku, ktorý označuje geografický stred Čile. Stred Čile? Tu v Patagónii, takmer na konci tejto dlhej krajiny? Tento pamätník nájdeme kúsok od mesta Punta Arenas a nie je tu bezdôvodne. Čile si totiž nárokuje na časť Antarktídy a tak jeho dĺžka pokračuje až na Južný pól. 

Čilania totiž v roku 1984 za čias vojenskej diktatúry Augusta Pinocheta začali posielať na ľadový kontinent tehotné ženy. Cieľom bolo posilniť územné nároky Čile na Antarktídu tým, že tam budú žiť rodiny a rodiť sa deti s čilským občianstvom. 

Prvý čilský občan narodený na Antarktíde bol Juan Pablo Camacho Martino, ktorý prišiel na svet 21. novembra 1984 v osade Villa Las Estrellas na ostrove Kráľa Juraja. V decembri 1984 a januári 1985 sa tam narodili ďalšie dve čilské deti.

Zaujímavé ale je, že Argentína začala s touto stratégiou ešte skôr – viac ako 6 rokov predtým sa 7. januára 1978 na argentínskej antarktickej základni Esperanza narodil Emilio Marcos Palma, považovaný za prvého človeka narodeného na antarktickom kontinente. Narodenia detí boli súčasťou snahy oboch krajín upevniť svoju prítomnosť na území, na ktoré si robili nároky.

Dôležité je dodať, že narodenie dieťaťa na Antarktíde samo osebe nevytvára medzinárodne uznanú suverenitu nad daným územím. Antarktída sa riadi osobitným medzinárodným zmluvným režimom. 

Antarktída totiž nepatrí žiadnemu štátu a nemá žiadneho suveréna. Hoci si v minulosti viaceré krajiny uplatnili územné nároky, tieto nároky sú v súčasnosti pozastavené a neuznané na základe Antarktickej zmluvy z roku 1959, ktorá platí od roku 1961. Táto zmluva stanovuje, že Antarktída je určená výlučne na mierové a vedecké účely, zakazuje vojenské aktivity a neumožňuje uznávať nové ani rozširovať existujúce nároky.

Formálne si časť Antarktídy nárokuje sedem štátov:

• Argentína
• Austrália
• Čile
• Francúzsko
• Nový Zéland
• Nórsko
• Spojené kráľovstvo

Niektoré z týchto nárokov sa prekrývajú (najmä medzi Čile, Argentínou a Spojeným kráľovstvom).

USA a Rusko si vyhradili právo v budúcnosti vzniesť územný nárok, ale zatiaľ tak neurobili a neuznávajú nároky iných štátov.

Na Antarktíde je aj územie, na ktoré si nikto nárok nerobí (Zem Márie Byrdovej)
 

Ako je možné, že si na Antarktídu okrem krajín, ktoré sú pri nej najbližšie, ako Argentína, Čile, Nový Žéland či Austrália, nárokujú aj krajiny ďaleko v Európe či USA? Prví objavitelia totiž neboli z južnej hemisféry. Každý určite počul o známych expedíciách o preskúmanie tohto kontinentu a dosiahnutie Južného pólu. 

Za prvých potvrdených objaviteľov Antarktídy sa zvyčajne považujú ruskí moreplavci – Fabian Gottlieb von Bellingshausen a Michail Lazarev, ktorí kontinent spozorovali 27. januára 1820 počas ruskej expedície.

Za prvého človeka, ktorý s istotou vystúpil na pevninu Antarktídy, sa často označuje Američan John Davis, lovec tuleňov, ktorý tvrdil, že na kontinent vstúpil 7. februára 1821.

Francúzsko si nárokuje časť Antarktídy s názvom Adéliina zem (Terre Adélie). V roku 1840 ju objavila francúzska expedícia vedená moreplavcom Julesom Dumontom d’Urvilleom, ktorý oblasť pomenoval podľa svojej manželky Adèle. Francúzsko si následne začalo na toto územie uplatňovať nárok, ktorý oficiálne potvrdilo v roku 1938. Dodnes tam prevádzkuje vedeckú stanicu Dumont d’Urville, kde prebieha výskum antarktickej prírody a klímy.

Južný pól ako prvý dosiahol nórsky polárnik Roald Amundsen so svojou expedíciou 14. decembra 1911. Amundsenova výprava dorazila na pól po náročnej ceste z pobrežia Antarktídy a stala sa tak prvou skupinou ľudí, ktorá geografický južný pól dosiahla.

Len o niekoľko týždňov neskôr, 17. januára 1912, dorazila na južný pól aj britská expedícia vedená Robertom Falconom Scottom, no jej členovia zahynuli na spiatočnej ceste. 

O ďalších príhodách z Patagónie si môžete prečítať v tomto blogu.