Čo vidieť v Peru?

LIMA

Hlavné mesto Peru a súčasne najväčšie mesto krajiny. Počet jeho obyvateľov dosahuje takmer 10 miliónov. Založené bolo roku 1535 pokoriteľom ríše Inkov Franciscom Pizarom. V časoch španielskej nadvlády bola Lima sídlom miestokráľa. Z tohto obdobia pochádza aj jej meno Ciudad de los Reyes (Mesto kráľov). Za pozornosť návštevníkom stojí predovšetkým koloniálne centrum mesta, námestie Plaza Mayor a jeho okolie, kostol a kláštor San Francisco s unikátnymi katakombami, prezidentský palác, hlavná katedrála ako aj ďalšie budovy z koloniálnych čias.

ISLAS BALLESTAS

230 km na juh od Limy leží neveľké mesto Pisco. Necelú polhodinu plavby člnom od Pisca v Tichom oceáne sa nachádzajú maličké ostrovy Islas Ballestas, ktoré patria k veľkým atrakciám Peru. Ostrovy za svoju príťažlivosť vďačia jednej z najväčších koncentrácií morského vtáctva na pobreží Južnej Ameriky. Môžete tu pozorovať nespočetné kolónie kormoránov, pelikánov, morských čajok, tučniakov a iných vtákov. Z cicavcov sú tu veľmi početné uškatce.

NAZCA

Neďaleko mesta Nazca sa nachádza jedna z najväčších záhad Južnej Ameriky – tajomné obrazce a línie Nazca. Ich význam a pôvod sa doteraz nepodarilo rozlúštiť. Medzi najznámejšie obrazce patria: kolibrík, opica, pavúk a postava pripomínajúca človeka – astronaut. Línie Nazca použil Erik von Däniken ako jeden z hlavných argumentov na obhajobu svojej vesmírnej teórie. Podľa neho línie slúžili údajne ako navigačné zariadenie pre kozmické rakety. Pre záujemcov organizujeme vyhliadkový let ponad obrazce.

AREQUIPA

Miliónové mesto južného Peru leží v príjemnej klíme vo výške 2325 m pod majestátnou sopkou El Misti (5822m). Mnohé významné stavby, ako aj koloniálne domy sú postavené z bieleho sopečného tufu, preto sa Arequipa zvykne nazývať aj Ciudad Blanca (Biele mesto). Pýchou mesta je veľkolepé námestie Plaza de Armas a barokové kostoly postavené v mestickom štýle.

JAZERO TITICACA

Najvyššie položené splavné jazero sveta leží v nadmorskej výške 3810 m na hranici medzi Peru a Bolíviou. Oblasť okolo jazera sa považuje za najvýznamnejšiu kolísku indiánskych kultúr v andskej oblasti Južnej Ameriky. Hlavnou atrakciou jazera sú plávajúce ostrovy Los Uros. Na zvláštnych ostrovoch z rákosu žijú príslušníci vymierajúceho etnika Uros. 

CUZCO

Bývalé hlavné mesto ríše Inkov si do dnešných čias zachovalo veľa zo svojej slávnej minulosti a určite ho môžeme zaradiť medzi najkrajšie mesta Južnej Ameriky. Na základoch indiánskych palácov a budov bolo po podmanení mesta vybudované „španielske“ koloniálne Cuzco. Okolie mesta je bohaté na incké ruiny. Medzi najpozoruhodnejšie patria majestátna pevnosť Sacsahuaman, incké kúpele Tambo Machay a posvätné Kenko. Pri pohľade na tieto stavby každý pochopí, prečo považujeme Inkov za najlepších staviteľov v Novom svete.

MARAS

Soľné bane Maras - bazény zasadené do terás v nadmorskej výške 3200 m n.m. s bielou až karamelovou farbou so zelenými svahmi v pozadí sa budú páčiť najmä lovcom fotografií. Zistíte ako sa získavala soľ v minulosti a ako sa tento spôsob dedil z generácie na generáciu ešte z čias Inkov. Komu patrili jednotlivé bazény? Kto mohol mať väčší a kto zas ten najmenší bazén? A tie najvzialenejšie boli koho? Odporúčame Vám mať so sebou sprievodcu, ktorý Vás vysvetlí súvislosti. Žasnete nad vynaliezavosťou Inkov. 

MORAY

Iba malý kúsok od Maras, kde tiež budete obdivovať umenie vynaliezavosti starých Inkov. Sú tu kruhové terasy, ktoré Vám na prvý pohľad pripomenú rímsky amfiteáter. Toto miesto bolo však akési poľnohospodárske laboratórium. Každá jedna terasa mala podmienky vhodnejšie na pestovanie inej plodiny (zemiaky, obilie, kukurica). A ako fungovali? Pravdepodobne iná pôda, iná intenzita slnka, vetra a iná teplota na každej terase.

MACHU PICCHU

Ruiny Machu Picchu sú svojou jedinečnou atmosférou patrí k vrcholným cestovateľským zážitkom v Peru. Zabudnuté ruiny ukryté hlboko v neprístupných Andách boli pre svet objavené až v roku 1911. Dnes sú najnavštevovanejšou pamiatkou Južnej Ameriky. K zážitkom patrí určite aj cesta vláčikom divokým údolím rieky Urubamby k ruinám. Machu Picchu je zahalené mnohými tajomstvami a dodnes sa vedú dohady o jeho pôvodnom význame.

Pre ešte lepšiu predstavu Vám ponúkame krátky úryvok z knihy človeka, ktorý objavil Machu Picchu. 

Hiram Bingham, júl 1911

Nepoznám žiadne iné miesto na svete, ktoré by sa s Peru mohlo porovnať. Musíme naraz obdivovať mocné zasnežené vrcholky hôr, prepichujúce mračná v 3000 metrovej výške a zároveň aj obrie žulové steny, ktoré hrajú všetkými farbami, tiahnúce sa do stometrových výšok nad lesklými, spenenými, burácajúcimi perajami riek. To všetko dopĺňa záplava orchideí a papradia. Pôvabná krása bujnej zelene a tajuplná džungľa. Bohužiaľ, nemám priestor, kde by som sa mohol voľne venovať popisu stále sa meniacej panorámy, opisu bujnej tropickej vegetácie, nespočetných terás, strmých útesov.

Ráno 24. júla husto pršalo. Navrhol som Arteagovi, že ak ma bude sprevádzať k troskám, dobre mu zaplatím. Mal však veľa výhovoriek. Bránil sa, že výstup v tak upršanom dni je príliš ťažký. Keď však zistil, že som mu ochotný dať 1 sol (pozn. peruánska mena, cca 0,30 eur), čo bolo asi 4x viac než zarobí za deň v tomto kraji, nechal sa prehovoriť. Opýtal som sa ho, kde tie trosky sú a on ukázal prstom nad hlavu, priamo na vrchol hory. 

O 10:00 sme vyrazili z tábora spoločne s jedným strážcom. Pochodovali sme asi 45 minút a potom sme odbočili z hlavnej cesty a vnorili sa do hlbín džungle. O pár minút sme stáli pred prudkým kopcom. Šplhali sme sa ním 1 hodinu a 20 minút. Často to šlo iba po štyroch alebo sme sa pridržovali len zaťatými prstami. Bola strašná vlhkosť, príšerne teplo a ja som nebol vo forme.

Krátko pred obedom, úplne vyčerpaní, sme sa doplazili až k malej chatrči, bolo to asi 700 metrov nad riekou. Privítali nás tu dobrosrdeční Indiáni. Boli príjemne prekvapení nečakanou návštevou. Ponúkli nám tekvice naplnené čerstvou ľadovou vodou. Potom pred nás položili pár uvarených sladkých zemiakov a začal rozhovor. Vysvitlo, že títo dvaja indiánski farmári si nedávno vybrali toto miesto ako bývanie. Objavili tu totižto veľa terás, kde sa dalo pestovať úplne všetko. Kukurica, bataty, zemiaky, fazuľa, paprika, paradajka, cukrová trstina.. Smiali sa a pritakali, že im tam je dobre, že sú slobodní a neobťažujú ich žiadni ľudia, žiadni vyberači daní. Povedali, že tam žijú už 4 roky a že naspäť “do sveta” vedú len dve cesty. Jednu sme už spoznali, no a tá druhá je vraj ešte horšia. Neprekvapilo ma, keď povedali, že dole schádzajú len raz za mesiac.

Vďaka jazykovým znalostiam nášho strážcu som sa dozvedel, že trosky sú “len tu kúsok”. Lenže v tejto zemi nikto nevie, či sa dá nejakému údaju veriť, alebo nie. Preto som nebol nijako nedočkavý a neponáhľal sa. Teplo bolo neznesiteľné, voda zo studne bola príjemné chladná a ta lavička, ktorú nám podložili mäkkým vlneným pončom, bola náramne pohodlná. Navyše, výhľad bol neuveriteľný. Prevysoké zelené stráne sa dvíhali nad údolím so spenenou Urubambou. A za nimi, tisíce metrov nad hlavou, snehom pokryté pohorie skryté v mračnách. Nepočítal som s tým, že by som tu mohol nájsť niečo viac ako dva tri kamenné domy. Konečne som sa postavil. Chcel som sa ísť už pozrieť. Poslali so mnou malého chlapca, ostatní ostali sedieť, lebo "tam" už boli. 

Sotva pár krokov za domom...

Pred nami sa rozprestrel nečakaný obraz. Nasledoval som malého sprievodcu, ktorý sa rozbehol po jednej z terás a prešli sme do pralesa. A tu sa náhle predo mnou objavili steny domov, ktoré odhalili majstrovskú prácu inckých staviteľov. Nebolo ľahké ich rozoznať, poznačili ich storočia, boli prerastené stromami a pokryté mechom, no pod tým sa ukazovali biele žulové kvádre, starostlivo opracované a dokonalo zasadené. Preliezli sme husté krovie a tu náhle, bez varovania, mi ten chlapec ukázal na jaskyňu, vyloženú neuveriteľne krásne orezávaným kameňom. Priamo nad jaskyňou, na vrchole tej skaly, stála polkruhová budova. Stavba rešpektovala prírodný tvar skaly a bola do nej vsadená tak prirodzene, že to dodnes považujem za jednu z najlepších ukážok kamenarského remesla, akú som kedy videl. Napájala sa na ňu krásna stena, postavená zo starostlivo vyberaných žulových kvádrov. Majstrovská práca skutočných umelcov. Vzhľadom k tomu, že Inkovia nepoužívali maltu, neboli medzi jednotlivými kameňmi žiadne škaredé medzery. Vypadalo to akoby vzrástli dokopy. Prišlo mi to ako neuveriteľný sen. Tajil sa mi dych. Čo je toto za miesto?! Prečo nám o ňom nikto nič nepovedal? Je to tu tak odtrhnuté od sveta a možno preto ušlo pozornosti?

Chlapec ukázal na prudký kopec nad niečim, čo vyzeralo ako kamenné schodisko. Vyšiel som tam. A tu sa predo mňou vynorili zvyšky dvoch najkrásnejších a najzaujímavejších stavieb v celej starobylej Amerike. Budovy boli zase postavené z prekrásnej bielej žuly. Ten pohľad ma doslova omráčil...

Objav starodávneho inckého mesta medzi vrcholmi Machu Picchu a Huayna Picchu bol nesporne veľmi dôležitý, preto bolo potrebné celé miesto zmapovať. Nebolo to vôbec ľahké, lebo to tu bolo prerastené stromami a krovím. Nakoniec sa to podarilo Hermanovi Tuckerovi. Keď bola mapa hotová, všetkých prekvapilo, aké je to tu rozsiahle a že v minulosti to muselo byť naozaj veľmi dôležité miesto. V roku 1912, pod patronátom Yale University (kde Hiram Bingham pôsobil) a National Geographic Society, bola zorganizovaná výprava, ktorá toto miesto celé preskúmala. 24.7.2019 sa oslavovalo 108. výročie objavenia Machu Picchu. 7.7.2007 bolo Machu Picchu vyhlásené za jeden zo 7. novodobých divov sveta.

Cestuj vďaka čítaniu

Čítajte, rozširujte si obzor a zbierajte pri tom zľavové kódy na cesty s BUBO.